Fotograf z lesa

Tre Cime di Lavaredo

Začína tvoja dovolenka, ty sa nechceš čvachtať v mori a práve preto, tvoje kroky tento krát mieria do najpopulárnejších hôr v Taliansku. Odporúčam si zopakovať základy Ladinčiny, keďže sa inak s pôvodnými obyvateľmi týchto hôr nedohovoríš.

V Dolomitoch, okrem známych vrcholov, existuje 5 hlavných oblastí, v ktorých sa bez tohto jazyka nezaobídete. Tzv. Ladinčania majú jedinečnú kultúru, vlastný jazyk a kuchyňu. Ich kultúra siaha až do čias Rímskej ríše. Jedná sa konkrétne o 5 údolí, v ktorých sa nachádza približne 30 000 obyvateľov – Val Gardena, Val Badia, Val di Fassa, Livinallongo a Cortina d’Ampezzo.

Pár zaujímavostí z hôr

Dolomity vďaka svojmu bohatstvu a rozmanitosti biotopov, sú domov veľkého množstva živočíchov, ktoré sa v priebehu času prispôsobili naozaj extrémnym podmienkam v horách, čo môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti, keď sme po prebudení vyliezli z auta a uvideli srnku na raňajkách, 5 metrov od nás. Pozrela na nás prežúvajúc trávu a s miernym posmechom, keďže sme prespali v aute značky Dacia… si išla nájsť inú pašu.

Na čo sa oplatí myslieť v týchto horách, je najznámejšia cesta v Dolomitoch SS 48 (Strada statale 48) , časť tejto cesty sme išli a treba uznať, že ten výhľad za to stojí. Cesta Vás vedie nádhernými údoliami a bielymi horami, nasvietených zlatistým slnkom. Na druhú stranu, ak máte cieľ niekde mimo tejto cesty, nebojte sa že o niečo prídete. Každá cesta v Dolomitoch má svoje čaro a adrenalín, ktorý pramení zo strachu, či pod náporom ďalšieho kopca to Vaše auto nevzdá a vybehne to rýchlosťou cyklistu, ktorý má v pätách medveďa. Cesta bola postavená približne medzi rokmi 1901 a 1909, ale kvalitatívne sa od konských záprahov prispôsobila dnešným tzv. koňom, ktorých máš pod kapotou. Cesta sa začína v dedinke Auer a končí v Auronzo di Cadore.

Tre Cime di Lavaredo

Ak idete do Dolomitov po prvýkrát a hneď ste sa vybrali na najikonickejšiu a najkrajšiu horu Tre Cime di Lavaredo, sú dva spôsoby ako sa dostať autom pod horu.

Okolo Tre Cime vedie cesta dlhá 9 km, plná výhľadov na Tre Cime. Aj s fotkami by vám to nemalo trvať dlhšie, ako 4 hodinky a prevýšenie je tu tiež nenáročných 331 m.

Treba si naplánovať cestu tak, aby ste došli pod rampu, kde púšťajú autá čo najskôr ráno alebo až poobede, približne po 16:00, kedy odchádzajú denní návštevníci, pretože inak sa načakáte v rade (čakali sme približne 45 minút a to bol ešte ten lepší prípad).

Po príchode na spodné parkovisko sa vydáte na jeho koniec, opačne od chaty Rifugio Auronzo. Narazíte na rázcestník Forcella Col di Mezzo a vydáte sa doprava, na chatu Lange Alm. Táto chatka bola do 8.6.2024 zatvorená a v mierne rozpadlom stave, vďaka čomu ste sa ocitli v nejakych opustených horách, ďaleko od civilizácie a nie v Dolomitoch, praskajúcich vo švíkoch pod náporom turistov. Momentálne je znovu otvorená a ešte s krajším výhľadom na Tre Cime!

Pred chatkou sa nachádzajú aj malé horské plesá, ktoré ak sú nehybné na hladine, získate ikonickú fotku z Dolomitov a výhľadom na Tre Cime. Touto cestou pokračujete s výhľadom na nádherné pohoria na ďalšiu horskú chatu – Rifugio Locatelli alle Tre Cime a zaberie Vám to približne hodinku a pol. Áno je to už tretia horská chata spomenutá v tomto článku a áno, na každej z nich majú vynikajúcu Taliansku kaveju 😉

Po ceste nájdete aj najkrajší výhľad na Tre Cime. Nachádza sa tu tzv. selfie šutrík, na ktorom si môžete spraviť tieto akčné fotky.

Vo vnútri nájdete rôzne historické úkazy ako veľký starý telefón alebo rôzne cepíny a skialpy na stenách. Bar postavený z kameňov, tomu dodáva prastarý nádych a priam žadoní o jedno pivko na tomto mieste.

Odtiaľto pokračujeme ako inak… k horskej chatke Lavaredohütte, ale čo je dôležitejšie, nachádzajú sa tu malé horské plesá (Laghi di Lavaredo) s výhľadom na malebnú typickú dolinku, ideálnu pri západe slnka. No čo si budeme hovoriť, veľká romantika….

Na chate sa už neoplatí zastavovať, keďže je to najbližšia chata od hlavného parkoviska a nie je tam taký kľud ako z druhej strany Tre Cime. Odtiaľto je to na parkáč iba 1,2 km. Ide o veľmi príjemnú prechádzku okolo hlavnej atrakcie Dolomít.

Kam za najkrajším výhľadom

Ak by ste si túto turistiku chceli predĺžiť, tak si zabaľte ferratový set a hurá na Toblinger Knoten. Od chatky Rifugio Locatelli alle Tre Cime sa rozbehnete presne opačným smerom, okolo vrcholu Sextenstein.

Tu to nie je ideálne značené, takže vo chvíli, keď prídete k bodu, kde sa stretávajú dve cesty, vydajte sa tou vľavo. Ferrata začína na západnej strane vrcholu a obchádza ho zo severnej strany. Ten chodník v pravo sa používa na zostup, tak pozor aby to nedopadlo ako Český turisti v Tatrách.

Ferrata je klasifikovaná ako obtiažnosť B/C. V zásade tam nie sú náročné lezecké kroky ale skôr tu prevažuje faktor strachu. Rebríky (niekedy položené a inokedy vertikálne) sú umiestnené v skalnom komíne a vy preliezate z jednej strany na druhú, práve pomocou rebríkov. Sem tam je nutné z rebríka preliezť na skalu a spraviť lezeckejší krok, ale spoľahlivé Talianske istenie Vám je vždy po ruke.

Fotka na konci ferraty Toblinger Knoten, kde sú zachytené kamene zviazané ocelovým drôtom.

Na vrchole nájdeme vrcholový kríž s himalájskymi vlajočkami po stranách a vrcholovou knižkou. Najlepší výhľad na Tre Cime je práve na tomto mieste. Exponovaný terén po stranách, dodáva fotkám neobyčajnú atmosféru.

Výhľad na vrchole Ferraty Toblinger Knotten, smerom na plesá.

Cesta späť už nie je problém. Na zostupe nájdeš niekoľko rebríkov, ale po tom, čo absolvuješ v závere ferraty ten uzlík nešťastia podopretý hnilými drevami, ťa už nič nezaskočí. Napojíme sa na spomínanú rozdvojku a okolo chaty, s povinnou zastávkou na vrcholové pivko, naspäť k autu.

Prečo sa Dolomity nazývajú Biele Hory?

V Dolomitoch sa ukrýva veľa legiend a príbehov, staré niekedy aj niekoľko storočí. Podľa jedného z nich Dolomity neboli vždy také biele ako ich poznáme dnes. Panuje legenda, že v Dolomitoch vyrastal jeden princ v údolí medzi kosodrevinami a čiernymi stenami vysokých hôr. Veľmi túžil žiť na bielom jasnom mesiaci, pre ktorý toľkokrát bdel po nociach a považoval ho za nádherné a magické miesto. Raz, keď zaspal na lúke, sa mu vo sne zjavila nádherná panna, ktorá sa mu predstavila ako dcéra mesačného kráľa. Po zobudení započul neďaleko hlasy. Boli to dvaja obyvatelia mesiaca, ktorí ho pozvali, aby ich nasledoval.

Takto sa princovi splnilo želanie žiť na mesiaci, kde stretol nádhernú princeznú a oženil sa s ňou. Spolu prežili veľmi veľa šťastných rokov na mesiaci a potom sa spoločne vrátili na zem. Tu ale princezná ochorela zo smútku za domovinou a musela sa vrátiť naspäť na mesiac. Zúfalý princ, blúdiaci po horách a jaskyniach stretol kráľa Salvanov. Vtedajšieho vodcu tamojšieho trpasličieho ľudu, žijúceho v jaskyniach a dutých stromoch strážiaci tajomstvá hôr. Princ s kráľom uzavrel zmluvu, výmenou za pôdu, ktorú jeho rodina vlastnila, trpaslíci roztočili mesačné svetlo a obliekli ním hory princovho kráľovstva. Dolomity boli vzápätí zakryté čírym plášťom pretkaným čisto z mesačných nití, a tak sa princezná mohla vrátiť na Zem a žiť so svojím princom. Z Dolomitov sa tak stali Biele hory (po taliansky „Monti Pallidi“) a trpaslíci tak získali svoje územie, ktoré obývajú dodnes. Takto sa Dolomity zaradili do svetového dedičstva UNESCO.

Fotka lrzca na rebríku ferraty Toblinger Knotten

Turistika v Slovenskom raji

V tomto raji plnom rokliniek sa skrývajú naozajstné klenoty prírody. Viem, že ideálny by bol návod ako sa vydať do Elrondovej roklinky ale to sa ti tu bohužiaľ nesplní. Napriek tomu ti tu prinesiem návod k jednotlivým roklinkám v Slovenskom raji, ich prechod, ktoré z nich sa oplatí ísť a koľko náhradných ponožiek budeš potrebovať. Pri každej roklinke sú priradené hviezdičky, podľa čoho môžeš vydedukovať, ktorá roklina je najzážitkovejšia a najbohatšia.

Niečo málo z histórie

Okolo histórie Slovenského raja je toho popísaného veľmi veľa, ale hustejšie osídlenie sa datuje do mladšej doby kamennej. Pravdepodobne najstarším neolitickým sídlom je hradisko kúsok od Čingova. V roku 1299 sa tu usadili Kartuziánski mnísi a postavili Kláštor. Odtiaľto, pochádzajú prvé zmienky o tejto oblasti pod názvom raj. V roku 1433 kláštor obsadili Husiti a my ho poznáme dnes ako centrum Slovenského raja – Kláštorisko.

Dnes tu namiesto Kartuziánskeho Erbu nájdeš výčapný automat, kde si môžeš načapovať pivko alebo kofolku. Cenovo tento zázrak nie je lacný, keďže jedno orosené ťa vyjde 3.30 európskych chechtákov, ale za tú atrakciu to stojí. Automat si čekne tvoj občiansky cez čítačku (automat skenuje tvoj OP podobne ako platobnú kartu, ale spodnou stranou kde nie je čip. Takže ochrana údajov by mala zostať zachovaná, ide mu len o dátum narodenia), následne si zvolíš sumu, dáš mu cash alebo kartu a už si čapuješ. Po vypití 100ml pivka si môžeš ísť po ďalšie a tento krát pritiahni riadne tú páku k sebe, aby si tam nemal 0.5l peny. Toto bolo čarovné tajomstvo, ako sa mi podarilo absolvovať 4 rokliny za jeden deň.

Piecky

V pieckach prevažuje skôr početnosť drevených lávok ako rebríkov. Dlhé rebríky sa nachádzajú pri prechode dvoch vodopádov – Veľký a Terasový. Ostatné kaskády prekonáš pomocou spomínaných drevených lávok. Krása tejto doliny je v jej úzkom profile. To ťa udrží v očakávaní, čo bude nasledovať za ďalším rebríkom. Všeobecne je roklinka skôr oddychovejšieho charakteru, a to aj napriek jej dĺžke, keďže nepatrí medzi tie najkratšie.

Každopádne pokiaľ sa nachádzate v Slovenskom raji na jeden deň, je tu možnosť zážitkovejších rokliniek a túto si môžete nechať do zálohy.

📍 Píla

Sokolia dolina

Jedná sa o časovo náročnejšiu dolinu, keďže nie je inej doliny, ktorá by bola od parkoviska viac vzdialená ako táto. Táto roklina má veľa čo ponúknuť, začínaš tak zvoľna jedným rebríčkom opretým o strmší svah. Ten ťa prevedie okolo Skalného vodopádu a popri vysokých skalných útvaroch sa začína to pravé orechové. Tu je to kto z koho, ak máš rád adrenalín, môžeš zatriasť prvým vysokým rebríkom viac ako 20m. Ak nemáš rád výšky tak si radšej vytras to kulo z nohavíc a pokračuj 😉

Po tomto prvom rebríku pokračuje ďalších 6 (už o niečo kratších) a to je dôvod, prečo je tento jeden úsek tak veľmi exponovaný. Rebríky vedú okolo Závojového vodopádu, ktorý je vysoký 70m. Je faktom, že po takom 5-6 rebríku na zem už aj tak nedovidíš a tu sa pasujem za optimistu, teda keď si tak vysoko, že nevidíš na zem, nemusí ťa to trápiť, pretože z takej výšky ťa to bolieť aj tak nebude 🙂

Zvyšok roklinky nie je strmý a jedná sa o príjemný záver s peknými scenériami za odmenu. Celkovo ide o najexponovanejšiu roklinu v Slovenskom raji a pred jej prechodom to treba zobrať do úvahy.

📍 Čingov

Zejmarská roklina

Jediná sprístupnená roklina na južnej strane Slovenského raja. Patrí spolu s Kláštorskou dolinou medzi najkratšie rokliny v Slovenskom raji. Musím uznať, že aj napriek krátkosti, je táto roklinka celkom zábavná, pretože obsahuje viac rebríkov, jeden nádherný výhľad, ktorý ti v tretej tretine 45 minútovej turistiky predĺži túru na 2 hodiny a v závere si ešte môžeš dať na chate jedno čapované. Napriek jej krátkosti, som po pár rebríkoch potreboval pauzu viac než v iných roklinkách. Treba uznať, že je to tu v polovici približne, celkom strmé a odporúčam si so sebou zobrať paličky. Cesta do Dediniek nie je tiež zadarmo a kolená sa ti poďakujú.

Ak sa nachádzate v Stratenej alebo ste išli pozrieť Dobšinskú Ľadovú jaskyňu tak tento výlet Vám určite spríjemní víkend.

📍 Dedinky (lepšie ako Biele vody – je dobré po turistike mať auto po ruke, ako po jej skončení ešte šliapať k autu kus)

Kláštorská roklina

Napriek tomu, že sa jedná o kratšiu roklinku, kde by ste mali zvládnuť prechod za 1 hodinu bez problémov, pre rozmanitosť tejto roklinky sa to cez ňu určite oplatí zobrať smerom na Kláštorisko. Roklina nie je taká strmá ako Zejmarská roklina.

Disponuje dvomi vodopádmi, cez ktoré vedú rebríky nie vyššie ako 12 m cca. Rovnako sa tu nájdu aj drevené alebo železné lávky (každý si príde na svoje) a v závere, ťa roklinka očarí zelenou farbou, rastlinstvom a rôznymi machmi (logicky hovorím o zimnom období…). V závere po finálnom stúpaní, uvidíš Kláštorisko, o ktoré sa dobre starajú, takže sa ho oplatí navštíviť, ale tá skutočná atrakcia ťa ešte len čaká v podobe spomínaného automatu na pivo.

📍 Letanovský mlyn – neplatené.

Veľký Kyseľ

V ceste tri vodopády, ale nie cez všetky vedú rebríky. Drevené lávky sú tu neobyčajne dlhé, okolie a prostredie nádherné. Hlavnou atrakciou je vodopád Ochrancov prírody, v ktorom nájdeš nie jeden, ale hneď dva spadnuté stromy. Takže vodopád sa obávam zlyhal na plnej čiare. Celkovo ide o veľmi zábavnú roklinu s peknými scenériami, ale má fatálnu vadu – Malý aj Veľký Kyseľ sa nachádzajú takmer v centre Slovenského raja, ďalej nájdeš už len Sokoliu dolinu. Ak máte cez deň čas a deti ste odovzdali na stráženie svokrovcom, jasné prečo nie. Ale aj tak si myslím, že sú roklinky s nástupom oveľa kratším, ktoré vo Vás nechajú intenzívnejší zážitok, ako je Veľký Kyseľ. Napriek tomu ak by som mal voliť medzi Veľkým a Malým, určite by som zvolil Veľký.

📍 Čingov

Malý Kyseľ

Malý Kyseľ disponuje spolu s Pieckami asi najväčším počtom drevených lávok v celom raji. Dolina je nádherná a zaskočí Vás hneď tromi vodopádmi v úvode, cez dva z nich vedú spomínané lávky. Nasleduje…nič. Po troch vodopádoch často medzi potokom končíš a dúfaš, že ponožky nezmočíš. Zvyšok roklinky by bol príjemný, keďže vedie medzi širšími skalami a ponúka rôzne spektrum scenérii, no približne od polovice začína nepríjemné stúpanie exponenciálneho charakteru, ktoré vyústi do nepríjemného výstupu na záver Suchej Belej. V prípade, že ťa toto stúpanie neodradí, roklinu si určite užiješ a v prípade, že sa bojíš výšok je táto roklina určená pre teba, keďže rebrík vedúci cez Machov vodopád nie je extra vysoký.

📍 Čingov

Ferrata HZS Kyseľ

Ferratu nechám na zvážení každého osobitne. Princíp ferraty je jednoduchý – ide o úzky priechod v roklinke, kde sa nezmestia klasické veľké vstupy. Takže výsledok je, že stojíte na menších klzkých vstupoch a niekde pri hrudi sa nachádza istiace lano, za ktoré sa držíte. Najlepšie, keď sa dáte do počupu tak, aby ste mali ruky vystreté a pohybovať sa do strany. Takýmto spôsobom prejdete aj užšie časti ferraty.

Vodopády sú tu tri, ale skôr idete po vstupoch nad nimi, čo robí z tejto ferraty neopísateľný adrenalínový zážitok. Samozrejme rebríky tu sú tak isto a jeden pekelne dlhý, áno uhádol si, práve ten cez Obrovský vodopád, ktorý neviem síce koľko meria, ale je obrovský.

Ako vznikla ferrata

Táto ferrata má toho za sebou viac, ako by sa mohlo zdať. 17. júla v roku 1976 sa na Podlesku odohrával pravidelný zraz turistov SNP. Zrovna vtedy vypukol v doline Kyseľ požiar a uzavrel túto roklinu na 40 rokov. Počasie bolo vtedy extrémne suché, čo ako už vieme bola aj jedna z príčin, prečo nastal tak rozsiahly požiar v Českom Švajčiarsku.

HZS a jej členovia, ktorí túto ferratu obnovili a podľa ktorej aj nesie názov hovorili, že bolo obzvlášť náročné túto ferratu obnoviť, keďže všetko si museli do tejto rokliny vyniesť. A že ten nástup z Čingova tiež stojí za to.

Ferrata HZS Kyseľ je kvôli ochrane tamojšej prírody, prístupná od 15.6- 31.10 a keďže je tento časový úsek taký krátky, určite ho treba využiť.

V prípade, že idete takéto niečo vyskúšať po prvýkrát, môžete si ferratový set požičať dolu v požičovni. Povinná výzbroj je určite aj prilba a predovšetkým rukavice!

V opačnom prípade upozorňujem, že na reťaziach a lanách sa nachádza sem tam hrdza, ktorá je nebezpečná, v prípade poranenia a navyše budú po ferrate Vaše ruky vyzerať ako po veľkej potrebe bez toaleťáku.

📍 Čingov.

Prielom Hornádu

Prielom Hornádu patrí medzi najnavštevovanejšie rokliny. Je priechodný obidvoma smermi a môžeš tu stretnúť zvýšený počet turistov. Keďže priechod nie je moc do kopca, ale jedná sa skôr o rovinu s veľkými vstupmi nad riekou Hornád, je táto túra veľmi zážitková a tešia sa z nej najmä detské ratolesti. Preto tu stretneš veľa rodiniek, ale veľké plus je, že sa tu nachádza veľmi málo nepriechodných miest a v 90% prípadov sa viete obísť (buď je pred takýmto miestom vybudovaná lavička alebo iný oddych).

Prielom Hornádu som použil na vrátenie sa k môjmu motorovému tátošovi, ale túto variantu neodporúčam, keďže si potom nevychutnáte zážitkové exponované úseky nad hornádom, ale budete sa ponáhľať zbytočne k autu. Najlepšia varianta je ísť túto trasu z Trstenného potoka, po ceste vybehnúť Kláštorskú roklinu, automat ti vypľuje jedno orosené a po žltej značke sa vrátiť. Pokračovať až k Hrdlu Hornádu a nazad rovnako bez Kláštorskej rokliny alebo po žltej značke cez Zelenú horu.

Ak by ste chceli mať zážitok z celej rokliny, odporúčam ísť túto trasu z pod Tomášovského výhľadu až k Hrdlu Hornádu a absolvovať túto cestu ako náučný chodník. V tejto vyriante budete mať dlhší nástup od auta.

📍 pri variante 1 vstup do Slovenského raja pri Letanovskom mlyne – neplatené.

📍 Pri variante 2 – Čingov

Suchá Belá

najprístupnejšiu roklinu. To je zároveň aj najväčší problém tejto roklinky. Sú dve možnosti ako prejsť túto trasu.

Vstaneš o 9:00, dáš si klobásku na raňajočky a dopravíš sa niečo po 10:00 do Podlesku. Na Kláštorisku stretneš zvyšok svojej partie, ktorá išla v ten deň Malý Kyseľ a na otázku, ako sa išlo odpovieš „no, čakal som a čakal“.
Druhá možnosť je, že frajerku vykopeš z postele za pomoci vody z potoka a 7:00 začínate nastupovať do Suchej Belej. Návod pre ženy je rovnaký s tým rozdielom, že do toho potoka je nutno namočiť nohavičky a hodiť mu ich na tvár. V momente, ako vyskočí z postele pripravený na akciu, môžete vyraziť.

Druhá možnosť Vám zaručí, že v rokline budete spolu s minimálnym počtom účastníkov, keďže je veľmi frekventovaná.

V Suchej Belej nájdeš 4 rôzne vodopády, každý je originálny niečím iným. Okienkový vodopád má na vrchole dieru v skale, v ktorej sa môžeš odfotiť. Korytový vodopád je napríklad veľmi panoramatický. Približne 2,7 km od začiatku, je najdlhší úsek s vstupmi, aký som v Slovenskom raji videl. V polovici som to musel z toľkej nádhery trošku predýchať a urobiť si prestávku. Suchú Belú by som v Slovenskom raji určite nevynechal, vodopády tu nie sú zvlášť vysoké, ale nádherné a rozmanité, príroda tu prekypuje fantáziou na každom kroku a v niektorých úsekoch, sa roklinka zužuje z každej časti skalným masívom, čo pôsobí impozantne svojou výškou.

📍 Podlesok

Veľký Sokol

Na záver to najlepšie alebo aj môj osobný víťaz kategórie Miss roklinka. Veľký Sokol je najdlhšia roklina v tomto raji, jedná sa o 5,5 km prírodnej nádhery. Napriek tomu, že v tejto roklinke nájdeš iba dva vodopády – Malý a Veľký ( to je ako ponuka čapovaného na dedine), je táto roklina čarovná vyvrátenými stromami, ktoré sú obrastené machom a pri prechode sa cítiš ako v dobrodružnej rozprávke. Ostatne, tie dva vodopády sú plnohodnotné, keďže na nich je dokonalý výhľad z položených rebríkov. A kde nie je rebrík tam nájdeš drevené schodíky alebo lávky v celkom dobrom stave. V tejto rokline momentálne prebieha renovácia, takže ak sa sem vyberiete niekedy na jeseň 2024, táto trasa by už mala byť sprístupnená.

📍Píla alebo na Blajzloch – neplatené

Ako je to s parkovaním?📍

Parkovanie nájdeš na 5 miestach:

Čingov,
Píla
Podlesok
Na Blajzloch – neplatené
Letanovský mlyn – neplatené

Na každom parkovisku sa platí podobne, a to je 5 EUR/deň. Prípadne viac info sa dozvieš na oficiálnej stránke Slovenského raja. Parkoviská na Blajzloch a pri Letanovskom mlyne sú oficiálne a neplatené.

Vstupné 💸

Vstupné sa mení v závislosti od roklinky a ročného obdobia, nebude to viac ako 4 EUR, ale pred vstupom je dobré mrknúť na stránkuvstupného.

Etna bez sprievodcu a bez poplatkov!

Predpoveď dokonalá, výbava pripravená, auto vystrašené…keďže sme mali Citroën C3 a museli sme sa dostať na štartovné parkovisko, ktoré sa nachádzalo cca v 1900 m.n.v.

TIP: Parkovať sa samozrejme dá na platenom veľkom parkovisku za 6 EUR na deň, čo nie jeveľa. Ale pred parkoviskom a aj za ním sú odstavné plochy, ktoré sú zadarmo a slúžia tiež ako parkovisko. Auto sme tam nechali na celý deň takže je to bezpečné.

Auto to úspešne zvládlo a my začíname naše dobrodružstvo o 8:30 ako správni zaspatí turisti. V úvode začínaš pod lanovkou, ak používaš aplikáciu od Mapy.cz, odporúčam nevyužiť červenú značku, pretože je to cesta pre terénne autá, ktorými zavážajú pravdepodobne občerstvenie (prípadne turistov) na hornú stanicu lanovky. Lepšie je sa vydať po šedej prerušovanej linke priamo pod lanovkou rovno na jej hornú stanicu. Malo by Vám to trvať približne 90 min. Odtiaľ sa pohodovejším tempom a do menšieho sklonu vydáte po červenej značke až ku kráteru Crateri Barbagallo. Cestou si budeš pripadať možno ako na Marse alebo Mesiaci – záleží od toho či už napadol sneh, keďže tento úsek cesty nie je veľmi strmý, ale za to rozsiahly. Zároveň sa nachádzaš vyskoko čo spôsobuje tento pocit.

Či v sezóne alebo mimo nej, bude v tomto úseku najviac turistov pretože, tu končí lanovka a zároveň je to oficiálna časť národného parku Etna, v ktorej je možný voľný pohyb bez sprievodcu. Po dosiahnutí Crateri Barbagallo sa môžeš rozhodnúť vydať sa na kráter alebo sa pri ňom odpojiť a vydať sa na Etnu. Samozrejme sa všade uvádza, že sa na Etnu dostaneš iba so sprievodcom. Vzhľadom na fakt, že pri tejto pomyselnej križovatke nikto nestojí, nie je tam žiadny turniket ani kontrola, a preto pokiaľ už máš nejaké skúsenosti v horách a potrebné vybavenie (rozumej borovičku alebo iný miestny alkohol), môžeš sa pokojne vydať na „vrchol“. Priamo na Etne sme stretli skupinku vedenú horským vodcom a ani si nás len nevšimli. Navyše sme tento výstup absolvovali mimo sezóny a vyčnievali sme z davu keďže sme boli široko ďaleko jediný, ktorí výstup hore absolvovali samostatne.Do hlavného kráteru by si mal doraziť do 3 hodín. Zase musíš z červenej značky zbočiť a
vybrať sa rovno hore do centrálneho kráteru, v ktorom sa nachádza ústie Etny – Voragine Bocca Nuova. Nečakaj žiadne značky ani tabuľky, Taliani sú v tomto vyjadrovaní smeru veľmi skromní. Budeš sa musieť orientovať podľa vychodenej cesty alebo aplikácie. Tu ešte dodám že by som neabsolvoval výstup iba podľa vychodeného chodníka, keďže cez suťové polia možno nejaký chodník uvidíš, ale v tomto národnom parku sa nachádzajú aj veľké lávové štruktúry, v ktorých stratíš ľahko smer a je fajn vedieť, že máš správny smer, ktorý ti ukáže aplikácia. Rovnako si musíš dávať pozor pri týchto lávových kusoch, pretože sa zvyknú zlomiť celkom v nepredvídateľný moment, ak sa pod prvým zlomí ďalší a pod ním ďalší…na konci sa môžezlomiť aj tvoja noha alebo ruka.

Je faktom, že ranné vtáča ďalej doskáče ale ak tento princíp aplikuješ na nestabilných lávových kameňoch, priprav sa na tzv. vysokohorskú asymetriu, ktorá nastane hneď potom. Hore po svojich a dolu vrtuľníkom…

Výstup mimo sezóny má hneď niekoľko výhod. Hore je na veľa miestach je sneh a ten je omnoho príjemnejší, ako popol alebo suťové polia. Ďalšou výhodou je, že záujemcov o Etnu je menej ako v sezóne, takže rada na lanovku bude oveľa kratšia a rovnako ťa dolu zastavia automaticky s ponukou na Guida takže nič si netreba rezervovať dopredu, keďže je dopyt menší ale ponuka vysoká.

Zdroj: *https://guidevulcanologicheetna.it/wp-content/uploads/2021/03/MAPPA-AGGIORNATA-SUL-RISCHIO-VULCANO-ETNA-ALLARME.jpg*

Ten dym, ktorý uvidíš z dola, nie je vodná para ale rôzne siričitany, ktoré púšťa sopka do ovzdušia keďže je aktívna. Preto keď prídeš hore je dobré mať pripravené nejaké rúško (nie bufka nestačí ale samozrejme pomôže).

Pozor kde sedíš, neraz sa stalo, že pod zadkom cítime podozrivo horúcu zem… nemusíš si hneď kontrolovať nohavice či niečo neušlo. Sú to horúce výpary, ktoré sa v malom množstve nachádzajú aj v okolí krátera a hľadajú si cestu von. Takže ak sa zapozeráš na sopečnú pôdu, uvidíš malé kráteríky o veľkosti cca 1 – 2m, z ktorých vystupuje dym.

Celá táto paráda ti podľa rýchlosti chôdze a fotenia zaberie maximálne 8-10 hodín. Môžeš si to urýchliť lanovkou, ktorá sa cenovo pohybuje 50 eur pre dospelých a 30 eur pre dieťa. Ak by si si chcel zaplatiť sprievodcu, bude ťa to stáť okolo 100 eur. Nájdeš aj vyššie ceny, hlavne ak sú v cene zahrnuté služby navyše, napríklad pick up z hotela. Pri nižších cenových kategóriách ťa sprievodcovia nezoberú až na vrchol Etny, ale autami niekoľko kilometrov za konečnú stanicu lanovky.

Prečo navštíviť San Vito Lo Capo?

V tejto oblasti som bol pokaždé, keď som navštívil Sicíliu. Nachádza sa severnejšie nad mestom Trapani asi 50 min. autom. Toto mesto je vyhľadávané predovšetkým pre jeho bielu a ikonickú pláž s palmami, ktorá vyzerá ako z filmu vystrihnutá. Počas leta je táto destinácia vyhľadávaná hlavne dovolenkármi a na kúpanie v mori je to ideálna destinácia.

Samozrejme oblasť nezaháľa dobrým jedlom, určite odporúčam nevynechať raňajky v Caffé Pino v centre, kde nájdete ráno čerstvé pečivo, samozrejmosťou je aj výborná káva. Reštaurácii aj dobrých hotelov je v tomto kraji dostatok, ale San Vito Lo Capo je vyhľadávanou destináciou ešte z jedného dôvodu. Na západnej strane od mesta sa nachádza niekoľko kilometrový pás skál, do 500 m od pobrežia.

Toto je tip pre tých, ktorí si prišli užiť pláž a romantické západy slnka a zároveň pre lezcov, ktorí si chcú vyskúšať lezenie v zahraničí a prepojiť to s dovolenkou. Nachádzame sa veľmi na juhu a preto lezenie tu nie je vhodné cez leto kedy teploty presahujú bežne 30°C.

Ideálne mesiace na lezenie sú február alebo začiatok marca kedy je ešte vietor chladnejší a so slnkom to nie je ešte tak zlé. Slnko na Vás svieti celý deň takže opaľovací krém aj v týchto mesiacoch nie je zlý nápad. Rovnako sú odporúčané mesiace na prelome roka.

Prvý prístup sa nachádza kúsok za vstupom do mesta, pri obchode s potravinami s červeným nápisom Mercato odbáčate do ľava a následne prejdete okolo červenej krabice, ktorá sa tvári ako poštová schránka. Táto cesta je mierne off – road a preto tam nie je úplne vhodné ísť Bentley, Porsche alebo Lamborghini…(túto cestu sme pre prístup využili aj v roku 2018 a aj v roku 2024, obdivuhodne sa vôbec nezmenila, takže je vysoká šanca že tento popis platí aj dnes). Na konci nájdeš malé parkovisko, na ktorom sa dá aj prespať (odskúšané s za zimného rána).

Návod pre prístup ku skalám v oblasti San Vito Lo Capo.

Druhý prístup je úplne na opačnej strane mesta až za piesočnou plážou. Po ulici Via Faro, z ktorej treba odbočiť na Via Calamancina a po približne 650m zbočiť na prašnú cestu, kde s veľkou pravdepodobnosťou už budú odparkoané dodávky. Toto miesto je rovnako ako prvé, veľmi dobrý spot na prenocovanie ak plánujete lowcost dovolenku. Má to len jedno mínus, ak máš príliš priehľadný stan alebo spíte s frajerkou v aute a nemáte nič na zakrytie okna, je vysoko pravdepodobné, že všetci naokolo uvidia prehľadne vaše nočné aktivity a to hlavne vďaka neďalekému majáku.

Tieto informácie som čerpal zo starého sprievodcu, ako ho spísali Sicílsky praotcovia ale ak by si chcel aktuálnejšieho sprievodcu, nájdeš ho okrem rôznych e-shopov aj na Amazone. V tomto sprievodcovi sú zahrnuté aj lokality na juhu alebo v okolí Palerma. No bola by škoda prehliadnuť San Vito Lo Capo keďže ide o výnimočnú oblasť, či už lezením alebo scenériou. Nakoniec preto tu aj prebieha pravidelný lezecký festival, ktorý sa koná v októbri.

Čo navštíviť v Trapani

Druhú polovicu týždňa sme strávili na západnej časti ostrova, kde sme mali veľa plánov ale ako to tak býva, menej času. 5. deň sme začali v okolí Termini Imerese, čo je presne v polovici ostrova a je zaujímavé ako sme sa tam dostali.

Po výstupe na Etnu sme sa rozhodli čo najrýchlejšie dostať sa do Trapani a šoférovať teda do neskorej noci. V pláne bolo prespať niekde na pol ceste (čo sa v podstate podarilo, len inak ako sme čakali, keďže prespanie malo byť štýlom lowcost). Počasie s nami úplne nesúhlasilo a tak sme skončili v polke ostrova, bez ubytovania a plánu kde prespíme. Nakoniec sa v okolí Termini Imerese štastím v nešťastí podarilo nájsť nonstop hotel (nie taký ako si myslíš), kde recepčný na otázku či vie trošku po anglicky pokýval rukou, že niečo málo hej. Hneď na to som zistil, že niečo málo sú číslovky a aj tie som musel ukazovať prstami.

TIP: Na sicílii s angličtionou moc nepochodíš, my sme bohužiaľ neboli lingvisticky vyzbrojený inou rečou, a tak stačili nohy a ruky. Teda nepočítaj moc že si pokecáš s miestnymi, keďže ani v službách pre turistov tá angličtina nie je dokonalá. Za celý výlet sme narazili na jedného čašníka, ktorý hovoril, že v Taliansku majú Sicilčania úplne rovnaký problém, keďže rozprávajú po Sicilsky, čo zvyšok Talianska nie.

Po prenocovaní sme sa vydali smer Trapani keďže mal byť daždivý deň tak sme ho chceli stráviť v meste. V pláne bolo sa dostať na jeden z ostrovov na najzápadnejšej časti ostrova – Favignana, Isola di Levanzo alebo Isolla di Marettimo. Tento plán trošku nevyšiel, keďže časy odchodov lodí nám úplne nesedeli. Predsa len náš cieľ bol liezť po skalách hneď na druhý deň a pre tieto ostrovy si treba vyhradiť aspoň dva dni na jeden ostrov.

Najdrahšia cesta bola na najvzdialenejší ostrov samozrejme a ceny sa pohybovali od 25 EUR do 35 EUR tam aj naspäť.

TIP: Ak chceš prejsť celú Sicíliu či už z Trapani alebo z Catánie, môžeš použiť severnú cestu alebo južnú. Na každej ceste máš samozrejme niečo zaujímavé lenže pri tej severnej pripočítaj k navigácii hodinu navyše, keďže navigácia nepočíta s obmedzeniami a Taliani sú čo sa týka tejto „diaľnice“ celkom pankáči. Teda namiesto 130 km/h najvyššej povolenej rýchlosti je tam 100 km/h.

Čo môžeš robiť v Trapani počas upršaného dňa?

Prvé, čo mi napadne je samozrejme reštaurácia, ktorú by som rád vyzdvihol. Pizzeria Stefy sa nachádza blízko centra Trapani. Ide o rodinný podnik, čo sme sa dozvedeli hneď po objednaní cestovín od čašníčky, ktorá zmienila, že dnes ich varila jej maminka. Neskôr, keď nemala objednávky, usadila sa k stolu vedľa nás a pozorovala telenovelu spolu s hosťami, ktorí boli prevažne miestny takže ak hľadáte typický lokálny podnik, toto miesto je pre vás. Sedenie má spravené táto reštaurácia vonku s krytou terasou a keďže bol marec, medzi stolmi boli horáky, ktoré spríjemňovali atmosféru. K jedlu nebolo čo dodať, všetko bolo na jednotku okorenené a či už si dáte cestoviny alebo pizzu ani jedným nič nepokazíte. Pre pravý zážitok si môžeš objednať meiste pivo Messina – je to jedno z typických Talianskych pív, ľahké a ideálne do tepla. Toto pivo ľahko iba chutí ale alkoholu má dostatok, takže pozor na to aby nespravilo teba ľahkým.

Trapani má takisto nádherné centrum – ulica nesie názov Via Giovanni Battista Fardella. Sem sa dá posadiť do jednej z kaviarní uprostred upršaného dňa alebo poprechádzať sa po módnych obchodoch, ktorých je na tejto ulici viac než dostatok. Našli sme tu napríklad najmenšiu predajňu Suzuki akú som kedy videl:

Alebo pre tých, ktorí sa v čase najväčšej slávy chytili „investičnej príležitosti“, môžete sa pozrieť na tento malý obchodík menom Gamestop, ktorý nájdete rovnako na tejto ulici. Toto je skôr atrakcia pre tých, ktorí sa venujú finančným trhom a zažili rast meme akcií v roku 2021.

Pre aktívnejších tu mám posledný tip. Na najzápadnejšej časti mesta nájdeš dlhé mólo a prístav. V okolí je veľa historických miest, ktoré sa určite oplatí vidieť.
Na konci móla nájdeš starú, ale zachovalú vilu známu ako Villino Nasi.
Tú chceli občania podarovať bývalému ministrovi Nunziovi Nasimu v roku 1898. V roku 1913 architekt Francesco La Grassa dostaval schodisko a druhé podlažie. Dnes táto vila patrí mestu Trapani.

Na druhej strane môžeš vidieť bývalú nemocnicu z 19. Storočia. Z diaľky to pôsobí ako väzenie, čo zase tak ďaleko od pravdy nemá… Nemocnica slúžila pre pacientov, ktorí boli postihnutí prenositeľnými nákazlivými chorobami, ktoré v tej dobe ešte neboli definované.

Ak by si ale z tohto miesta mal depresiu (a nedivil by som sa), pohľad na maják v diaľke ti zlepší náladu, obzvlášť ak sa budeš na tomto mieste nachádzať v čase, keď zapadá slnko.

Po tomto výhľade sa môžeš prejsť na promenáde Viale Regina Elena, kde nájdeš morské plody na obed, výboroné kaviarne (keďže v Taliansku je dobrá káva ešte aj na pumpe), nejakú tú zmrzlinu a keby si mal chuť na dobrodružstvo tak kolotoče….tam nenájdeš, zase odtiaľ potiaľ.

Turistika v Poloninách

Zapadajúce slnko na poli. Východ Slovenska.

Prečo sa oplatí vydať do Polonín?

Národný Park Poloniny je najmenej navštevovaným parkom na Slovensku, vďaka čomu je najmenej znečistený a najdivokejší, čo sa týka zvierat alebo sem tam aj porastu na turistických chodníkoch. Tento park sa vďaka jedinečným lesom a ohrozeným druhov vtáctva, zaraďuje napríklad do sústavy chránených uzémii Natura 2000 alebo svetového dedičstva UNESCO. To, že sa sem oplatí vydať si zistil v predošlom článku. A tu je menší návod a pár tipov kadiaľ ísť a čo sa oplatí navštíviť.

Z Novej Sedlice na trojmedzie

Po červenej turistickej značke až na trojmedzie. Jedna z najpopulárenejších ciest na Kremenec. Cez temný vŕšok, za ním lávkou cez potok a lesom až k hranici, ktorú neradno prekračovať na týchto miestach. Na trase dlhej 9,6 km zažiješ nezávideniahodné stúpanie 990 m.

Cestu začneš v Novej Sedlici na Parkovisku, po lesných cestách používaných na zvážanie dreva. Prvé menšie stúpanie na rozohriatie bude na Temný Vŕšok. Názov neklame…je to v zákryte lesa takže tam nie je ani vidu ani slychu. Navyše sa tam dočítaš, že na tomto vŕšku sa nachádza svorka vlkov takže rýchlo pokračujeme ďalej.

To, čo si si vyšlapal si teraz zídeš a ocitneš sa v doline vlhkej, tmavej, s mostom cez potok. Je tu ticho a ty očakávaš už len príchod medveďa. Ale stojí za to, túto dolinku vidieť, je veľmi rozmanitá svojou biodiverzitou a zmiešaným lesom. Pokračujeme cez Stužickú rieku (nedaj sa mýliť názvom, ide o malebný potok). A tu začína hlavná časť stúpania na Kremenec. Na 3,5 km tu zažiješ 544 výškových metrov, lesným chodníčkom, ktorý ťa zavedie až na na hranicu odkiaľ uvidíš tvoj cieľ. Po hranici sa dostaneš k tomuto trojmedziu.

Cesta naspäť vedie cez hrebeň, ktorý je z väčšej časti lesnatý, ale po ceste je približne 8 lúk, na ktorých uvidíš celé Poloniny. Finále sa nachádza na Jarabej skale, kde soudruzi postavili vyhliadku na Slovenskú stranu, za čo sme im neskonale vďační. Za touto skalou odbočíš na zelenú trasu, kde začne veľké klesanie. V prvej tretine nájdeš tabuľku s upozornením na zvýšený výskyt medveďa.

Nevýhodou tejto trasy je to, že dolinou ktorou stúpaš na vrchol a aj ktorou zostupuješ, sú vlhké a temnejšie, ideálne pre výskyt medveďa, takže odporúčam ísť túto trasu v skupine a zobrať aspoň medvedí sprej.

Z Runinej na Pľašu

Turistika ideálna na pol dňa. Končíš na mieste, na ktorom aj začínaš. Chránené územie Pľaša je ako stvorené pre jedinečné výhľady na poľskú stranu a s trochou šťastia alebo ak vyrazíš v skorých ranných hodinách, uvidíš nad hrebeňom aj dravca, ako si loví nejakú tú myšku. Hlavné stúpanie je na trase 3,8 km so stúpaním 544 m.

V Runinej sa dá zaparkovať auto priamo pri „informačnom bode, ktorý ťa informuje maximálne o tom, že tam je. Po zelenej trase sa vydáš smerom na Ďurkovec. Zo začiatku sa jedná opäť o cestu pre drevorubačov, ale po tom sa z nej odpájaš a smeruješ do doliny, kde sa s istotou medveď nachádza. No našťastie cesta nepokračuje dolinou, ale odbáča na jej hrebeň a ide do prudkého stúpania. Na 2, 8 km zažiješ 454 m stúpanie, ktoré rastie exponenciálne pre tvoju radosť.

Dorazíš na Ďurkovec, kde sú prvé výhľady na Runinú za odmenu a pokračuješ lesom na Pľašu, kde už nie je veľké stúpanie. Naspäť ideš rovnako, na túto turistiku odporúčam paličky na koľko pôvodné stúpanie sa zmení na klesanie (prekvapivo) a pre tvoje kolená to bude jedna radosť toto zažiť.

Z Przełęcz Wyżna na Osadzki Wierch

Ak by či to podľa nadpisu nebolo jasné, jedná sa o turistiku z Poľska. Toto vyzerá byť najpopulárnejšia turistika z Poľskej strany, súdiac podľa počtu ľudí, ktorí sa na tejto trase nachádzali v piatok poobede. Po ceste je chatka Puchatka s pivkom na osvieženie a po 2,5 km a iba 353 m stúpania sa ti otvoria výhľady na kompletnú Poľskú stranu Polonín.

Zaparkuješ autom na platenom parkovisku tesne pod žltou značkou. Mladé slečny si ťa navedú na správne miesto a už ideš na vec 😉

Po žltej značke stúpaš strmým svahom až na vrchol ku chatke, kde si oddýchneš a už tu sa otvárajú prvé výhľady. Tento hrebeň je nezalesnený takže tie výhľady naozaj stoja za to. Turistika pokračuje viac menej po rovine – na pravo holý kopec a na ľavo výhľady. Záver na Osadzki Wierch je grandiózny vďaka schodom do Mordoru. Niesú také strmé, ale miestami to z diaľky tak vyzerá.

Odtiaľto si môžeš odfotiť chatu Puchatku a vydať sa naspäť do Hobbitieho kraja. Túra je tak na poobede cez leto a chce to opaľovací krém.

Výstup na Smerek

Táto cesta vedie na ten istý hrebeň, lenže z presne z opačnej strany.

Opäť nechávame auto na parkovisku tesne pod začiatkom. Po červenej značke, ktorá nás dovedie k výpalníkovi za oknom, tento ťa do útrob tohto vrcholu nepustí bez výpalného z tvojej výplaty. Bude ťa to stáť 2,15 eur za osobu alebo musíš vedieť rýchlo utekať.

Stúpanie bude na 4,3 km 593 m. Cesta vedie lesom po upravenom chodníku, so zábradlím, schodíkmi až k altánku, kde sa z ničoho nič zrodí zelená značka. Tá ťa spolu s červenou vyvedie z lesa na hrebeň s výhľadom a pomedzi vysoké trávy pokračuješ až na vrchol. Nachádzaš sa na druhom najvyššom bode celého hrebeňa, naspäť chodia turisti väčšinou tou istou cestou alebo to dáš na frajera po čiernej cez chatku Bacówka a spravíš väčší okruh. Tu je ale nevýhoda, že veľkú časť pôjdeš po asfaltovej ceste popri autách a tam pri otázke kto z koho je odpoveď jasná.

Na Kremenec z poľskej strany

Tu máme možnosť dvoch variant, prvá ide z parkoviska Przełęczy Wyżnej a druhá z dedinky Brzegi Górne. Cesty sú výškovým prevýšením veľmi podobné, ale druhá varianta je o niečo dlhšia.

Ja som zvolil prvú variantu (áno píšem prvá, pretože sa mi nechce písať poľský názov s klikyhákmi na písmenkách viac krát). Kúsok lesom po žltej značke, tá zájde ďalej do „vnútrozemia polonín“ a po stúpaní 275 m na trase 2, 2 km sa dostaneš na hrebeň. Odtiaľ už Kremenec uvidíš aj keď nemáš ani tucha, ktorý je to kopec. Zábava začína na ceste o dĺžke 6, 1 km, ktorá ťa vedie hrebeňom cez Poľsko ukrajinskú hranicu až k trojmedziu. Naspäť by som zvolil tú istú cestu alebo prespať na útulni Čierťaž. Je to bezpečné a odskúšané (odporúča 10/10 medveďov).

Variant okruhu

Táto túra sa dá ísť aj ako okruh dedinky Wetlina cez Jarabiu skalu až na trojmedzie a odtiaľ zelenou značkou do Wetliny naspäť. Ale tento okruh je trošku náročnejší už na začiatku, keďže žltá značka vedie cez minimálne jeden vrchol, kým ťa to dovedie na hrebeň a celý okruh má 28 km.

Parkovanie

Na poľskej strane sa parkuje bez problémov, keďže je tam turizmus plne rozvinutý a parkoviská sú takmer v každej dedinke. Ceny sa nelíšia takmer na žiadnom parkovisku, vždy sa platí 5 EUR/deň.

Na Slovenskej strane ak parkuješ v Runinej alebo Novej Sedlici, bude to koštovať 7 EUR/deň cez aplikáciu, alebo formou SMS.

Kde sa zastaviť?

V rámci okolia som navštívil zopár miest, ktoré by bolo škoda prehliadnuť a nižšie ti pridávam pár tipov.

Przymiarki – neďaleko od hlavného ťahu, romantické miesto s nádherným výhľadom, ktoré u mňa je určite na prvom mieste. Ideálne na západ slnka a po ceste máš aj drevený kostolík hneď pri ceste ako stvorený pre fotku. Ako som odpozoroval, chodia sem domáci voziť sa na buginách a baliť čajky. Aj napriek tomu ide o obrovskú vyvýšenú lúku, ktorá má svoje kúzlo. A ak by ťa to náhodou nezaujalo tak stále sú tam tie čajky 😉

Cmentarz greckokatolicki w Brzegach Górnych – nie neprepol som sa do poľštiny… V dedinke Berzi Górne sa nachádza bývalý židovský cintorín, ktorý slúži ako pamiatka na obete druhej svetovej vojny. Dnes už táto obec slúži skôr turistom, ale kedysi sa jednalo o obývanú dedinku, ktorá bola počas druhej svetovej vojny deportovaná. Dodnes tento cintorín zostal zachovaný. Takýchto cintorínov je možné v tejto oblasti nájsť viacero. Sú atraktívne práve preto, pretože sa nachádzajú najčastejšie v hlbšom v lese a tým majú úplne odlišnú atmosféru.

Na slovenskej strane v dedinke Ladomírová je drevený kostolík postavený v roku 1742 a renovovaný v roku 1946, keďže za druhej svetovej vojny bol mierne zničený. Tento chrám je zapísaný v UNESCO a určite sa ho oplatí vidieť, keďže je zasadený v nádhernom prostredí pod Lipou, ktorú zasadili zrejme znova, keďže tá pôvodná spadla v roku 1957 po búrke rovno na zvonicu.

Kde nocovať v Poloninách a nestretnúť medveďa?

Počas tohto výletu som v celom národnom parku nestretol jediného Slováka. Jasné, pohyboval som sa skôr na poľskej strane, no značnú časť tejto cesty som išiel po Slovensko-poľskej štátnej hranici, kde som počúval iba „češť“ alebo „dzen dobrý“. Poďme to spolu zmeniť, a preto ti teraz ukážem prečo sa treba pozrieť do tejto divočiny bez civilizácie.

Do Polnín sa môžeš vybrať z troch rôznych strán ale my sa dnes zameriame na dva z nich – prístup zo Slovenskej republiky a z Poľskej republiky. Musím poznamenať, že z poľskej strany je šoférovanie o trošku ľahšie, keďže či už idete do Smereku, Wieltliny alebo do Brzegi Górne ide rovná cesta cez nádherné dedinky. Ja som tentokrát zvolil dlhšiu trasu na 2 dni s prespaním na útulni, keďže menšie okruhy sa v Poloninách robia trošku ťažšie a sú náročnejšie.

Trasa

Prečo je lepší dvojdňový okruh?

Poloniny sa rozdeľujú na viacero území podľa geologického členenia, ale aj v v rámci ochrany prírody. Niektoré časti národného parku sa zaradili do Svetového dedičstva UNESCO. Podrobnejšie členenie a rozdelenie území nájdeš na oficiálnych stránkach národného parku.

Slávne trojmedzie – Kremenec, je najvyšší vrchol Východokarpatskej provincie s výškou 1210 m.n.v. Zároveň na tomto vrchole si najďalej od civilizácie ako v tomto parku môžeš byť, keďže sa jedná o stretnutie troch štátov, ako to už tak býva, územie pri hraniciach je riedkejšie osídlenie ako v okolí väčších miest, nehovoriac o tom, že na tomto mieste sa stretávajú 3 štáty naraz. Dúfam že sme sa pochopili, keďže som sa snažil o korektnejší výklad frázy „na východe nič nie je“.

Z tohto dôvodu, je jednodňová turistika samozrejme možná ale náročnejšia ako inde, keďže musíš prejsť viac vrcholov smerujúcich k hrebeňu, kým sa dostaneš na na bod trojmedzia.

Kde to začalo?

Štartujem z obce Smerek, kde som našiel platené parkovisko s milým pánkom, ktorý nemal problém s tým, že tam auto nechám na dva dni. Väčšina parkovísk má sadzbu 5 EUR/deň. Vstup do národných parkov je spoplatnený, a preto ťa vstup bude stáť 2.15 EUR (ja viem prevratná čiastka…som prekvapený, že sa im za to oplatilo postaviť tú drevenú kadibudku, v ktorej ťa pani skasíruje a ešte aj s úsmevom!).

Začiatok túry ma viedol lesom, cez upravený chodník, zábradlie, schody, proste nóbl prístup.

Pred vrcholom som sa dostal z lesa na lúku, odkiaľ boli prvé výhľady na všetky svetové strany. A tu je tá pointa, celý hrebeň je úplne holý a bez lesa, za pekného počasia mi poskytol dychberúce výhľady! Okrem toho je aj veľká výhoda, že prichádzajúceho medveďa uvidíš oveľa skôr a máš dlhší čas na modlitbu.

Na vrchole Smerek je pár lavičiek a označenie vrcholu, kde si užiješ výhľady a oddýchneš. Veľa turistov ide iba po tento vrchol a vráti sa späť, ale my pokračujeme ďalej. Po celý čas som mal výhľad na hlavný hrebeň Polonín, ktorý bol aj mojím cieľom a keďže bolo oblačnejšie počasie a vlhko, výpary nad lesom dopĺňali nádherné scenérie, ktoré len tak neuvidíš.

Pokračujem cez Przełęcz M.Orłowicza až na Osadzki Wierch. Doteraz som po ceste stretol priemerný počet ľudí, ale na tomto vrchole sa zišiel priemerný počet účastníkov ako na eskalátore v nákupnom centre počas víkendu.

Je to z toho dôvodu, že o 2 km ďalej sa nachádza Chatka Puchatka a pod ňou po žltej značke 2,5 km sa nachádza parkovisko, z ktorého turisti chodia na frekventovanú túru na Osadzki Wierch, odkiaľ sú najkrajšie výhľady. Práve po ceste sanachádza táto chatka chatka. Je to dobrý tip na pol dňovú turistiku a po ceste sa môžeš zastaviť na čapovanom pivku a teplej polievke. Keďže som si chcel urobiť časovú rezervu, tak som zišiel na spomínané parkovisko, kde som si sadol v pohostinstve Bilanówka na pšeničné pivko. A bol to dobrý nápad, keďže ma čakalo ďalších 500m prevýšenia. Na druhom hrebeni sa mi opätovne zjavili ďalšie výhľady a moje kroky smerovali k prvému rozmedziu, a to k Poľsko – ukrajinskej hranici, kde sa nachádza tento nádherný Trianguł. Pôvodne som si myslel, že bude definovať rozdelenie hranice s Ukrajinou, ale nakoniec ide o bývalú geodetickú značku, ktorú tam soudruzi zanechali.

TIP: Ak pôjdeš touto cestou, treba si pri tomto triangli vypnúť mobilné dáta, ak sa tvoj telefón pripojí na prvý Užhorodský vysielač, operátor ti za to načíta kvalitný Užhorodský poplatok.

Značka ma zaviedla priamo kolmo na hranicu, kde som uvidel prvé žlto modré a červeno biele stĺpčeky. Tieto stĺpčeky presne vyznačujú hranicu, ktorú sa neodporúča prekročiť bez pasu.
Akonáhle som sa priblížil k trojrozmedzí, po ceste sa mi priplietol k nohám modrý slimák, áno čítaš správne. Nie, pšeničné pivo nemá také blahodárne účinky, slimák tam skutočne bol.

Keď som ho fotil, hovoril som si, že mi to nikto neuverí, že táto fotka nie je upravená. A div sa svetu nie je… ako som zistil po nahliadnutí do análov internetu, jedná sa o Karpatský endemit – Slizniaka Karpatského! Vzácny druh, ktorý sa vyskytuje v listnatých a vlhkých lesoch. Napriek tomu sfarbeniu som nenašiel žiadne známky o tom, že by mal byť pri dotyku jedovatý, takže ak ho nájdeš na ceste môžeš ho bez problémov preniesť na druhú stranu.
Na záver dňa sa mi podarilo včas dostať na útulňu pod Čierťažou, keďže som nechcel túto útulňu hľadať za tmy, s čelovkou a pomocou navigátora medvedieho typu, tak toto považujem za úspech.

Ráno druhý deň

Dvere útulne otváram pomaly a opatrne, keďže celú noc hneď vedľa šuchotali rôzne živočíchy. Občas niečo papalo halúzky a občas niečo hrabalo do zeme. Vzhľadom na fakt, že som sa nachádzal v raji medveďov je moje nenápadné vykúkanie spoza dverí úplne opodstatnené. Za útulňou sa nič nenachádzalo a ja som si mohol vychutnať o 06:30 ráno prvé ranné slnko na hrebeni. Pred útulňou sa nachádzala veľká lúka, na ktorej som vyhliadal pri raňajkách prvého huňatého návštevníka, keďže toto je ich čas.

Miernou nepríjemnosťou bolo, že som si síce zobral varič s malou bombou, aby som si mohol dopriať rannú kávu. Lenže, ako správny minimalista som si zabudol hrnček, v ktorom by som zohrial vodu. K dispozícii bol nejaký sklenený zaváraninový pohár s alobalom, ale v tomto som úplne nevidel tú správnu cestu… uspokojil som sa teda s vodou a vydal sa na ďalších 22 km hrebeňom.
Zo začiatku bolo po predošlom dni stúpanie o trošku náročnejšie, keďže na hrebeni to, čo si vyšlapeš si hneď aj zbehneš.

Dostal som sa až na Jarabiu skalu, kde je stúpanie od Čierťaža najnáročnejšie. Tesne pred vrcholom sa nachádza vyhliadka, kde som si mohol vydýchnuť a užiť si výhľad na obce Zboj a Nová sedlica.

Z vyhliadky si môžeš vychutnať túto scenériu na slovenskú stranu.

Pokračujem na vrchol Ďurkovec, kde sa cesta prudko stočí a napája sa zelená trasa z obce Runina, ktorú z tohto vrcholu môžeš vidieť. Vždy ma fascinovalo, ako je táto dedina obklopená lesom, vyzerá to totiž ako keby v lese bol kruh a v ňom sa nachádza táto dedina s niekoľkými poliami (nejde samozrejme o geometricky presný kruh a treba trošku fantázie).

Po ceste sa dalo zbehnúť mnohými cestami ako aj na slovenskú stranu, tak aj na poľskú ku Smereku a skrátil by som si tak druhý deň na 15 km. Tým by som sa ale pripravil o najkrajšiu časť hrebeňa – chránené územie menom Pľaša. Vyhlásené za chránené územie bolo v roku 1967 a dnes slúži mnohým účelom, ale pre mňa osobne hlavne výhľadu na všetky svetové strany.

A keďže bol toto posledný vrchol, na ktorom som mal takýto úžasný výhľad, tak som sa rozhodol patrične si to užiť. Občas možno stretneš týpka na vrchole s vyzutými topánkami, ako si suší veci na slnku…do tejto chvíle som to až tak nechápal, ale po 2 dňoch šlapania som to pochopil okamžite a uviedol do praxe.

Na vrchole som stretol pár poliakov, s ktorými som si hneď nerozumel a tak boli v omyle, že im nerozumiem vôbec. Čo vyvrcholilo vtipnou situáciou kedy sa rozprávali medzi sebou a komentovali stretnutie so mnou, čo znelo nejak takto: „že še pán nebojí vandrúvať takto sám….a šak nožík má…“

Nožík som našiel na poslednú chvíľu pri odchode z domu a zavesil ho za opasok pre každý prípad, ale určite nie na sebaobranu, keďže nie som John Wick a toto by dopadlo skôr mojím zranením. Nakoniec sme sa dali do reči, len sa mi nepodarilo zistiť odkiaľ prišli, keďže z toho smeru, kde sa vynorili nebola žiadna turistická trasa.

Druhú polovicu dňa som strávil už prevažne v lese. Moja cesta sa z hrebeňa odpájala pred vrcholom Kruhliak, alebo jeho roztomilejší názov – Okraglik. Nechcel som zachádzať o moc ďalej, ale pri rozdvojke som zistil, že na tento vrchol je to len 8 minút a po 40 km som si povedal, že tých pár metrov hádam prežijem.

Dôvod prečo som išiel dvojdňový trek namiesto jednodňového sa najviac prejavil pri „zostupe“.

Kým cesta začala reálne klesať, zabralo to nejaký čas. Ako som spomenul, Poloniny sú v podstate veľký lesnatý masív, čiže veľa kopcov pohromade bez dediniek na okolo, a tak som ešte veľa krát nabral dodatočné metre a absolvoval po ceste ďalší vrchol. V jednej chvíli, keď som si konečne myslel, že začínam klesať, pozrel som sa do aplikácie, ktorá mi zobrazuje prevýšenie a v tej chvíli som vyzeral ako káčer Donald v animáku, keď mu oči vystrelia z jamiek. Na moje nemilé zistenie ma čakal rovnako vysoký kopec ako Kruhliak a ja som sa nechádzal o 100 m nižšie, na čo som si myslel, že sa jedná o chybu. Ale v mojej aplikácii sa chyba ešte nevyskytla aj keď by som ju vtedy uvítal.

Záverom

Keď som konečne zišiel do Smereku, zamieril som si to do prvého obchodu, Keďže som ráno hrdinsky vylieval prebytočnú vodu, tak prvé potraviny boli pre mňa tie pravé…

V obchode som zbystril pri výlohe s pivkami, ktoré síce neboli miestneho typu, ale skôr určené pre turistov. Našťastie to nebola moja jediná zastávka cestou späť a po tom čo som zbehol po auto, som pokračoval tour de beer do pohostinstva Bilanówka, kde som sa prvý deň zastavil na polievku a pšeničné pivko. Tu som zobral ďaľšie tri pšeničné pivka a otočil svojho tátoša smerom na Slovensko.

Keďže ma čakala dlhá cesta naspäť na ďalší deň, chcel som si ju trošku urýchliť a ešte v tento deň som sa posunul autom približne o 80 km. Cesta naspäť bola rovnako čarovná cez dedinky ako smerom tam ale s tým rozdielom, že zapadalo slnko. Keďže tento úsek cesty z Polonín na hraničný prechod Vyšný Komárnik, má svoje kúzlo vďaka striedajúcim sa poliam, lesom, malebnćh dediniek a drevených kostolíkov.

TOP 3 miesta pre ktoré sa oplatí navštíviť České Švajčiarsko

Nie je to tak dávno, čo lesy v Českom Švajčiarsku zachvátil plameň a zhorelo približne 1060 hektárov lesa aj v obľúbených turistických lokalitách. Aj napriek tomu, sa tam stále oplatí vyraziť, môžeš tam zažiť jedinečnú divokú prírodu spolu s pieskovcovými útvarmi, ktoré na Slovensku nezažiješ.

Ako to bolo s požiarom v Hřensku?

Problém sa začal už v priebehu zimy, ktorá bola teplejšia a napadlo veľa snehu. Podobne suché počasie pokračovalo aj na jar a obzvlášť suché leto, na základe čoho aj hydrometeorologický ústav vydal výstrahu. Toto počasie však nebol hlavný problém prečo vznikol požiar ale prispel k jeho rozšíreniu, spolu s mŕtvym drevom z odumretých stromov, ktoré nebolo zvážané.

Tieto faktory prispeli k tomu, že les bol veľmi suchý už predtým a v momente, keď sa začal požiar, sa veľmi rýchlo rozšíril. Na hasenie požiaru bolo nasadených 7 vrtuľníkov a 2 malé lietadlá, ktoré požiar hasili vo veľmi krátkych intervaloch. Uhasiť sa ho podarilo až po 20 dňoch.

Zaujímavosťou je, že v národnom parku je miesto, ktoré presne rozdeľuje les na zónu so smrekovou monokultúrou založenou človekom a les s minimálnym zásahom človeka.

Les do ktorého človek zasahoval menej má oveľa rýchlejšiu regeneráciu na základe čoho sa ochranári zhodujú, že na týchto miestach by sa mal ovplyvňovať vývoj lesa čo najmenej. Je pravdepodobné, že po regenerácii, ak bude les ponechaný bez zásahu, vznikne na tomto mieste nový les s odlišnou kultúrou, pravdepodobne pribudne viac listnatejších stromov.

Aj napriek faktu, že tento požiar bol pravdepodobne umelo založený, pre extrémne suché počasie bol v roku 2022 výskyt lesných požiarov štyrikrát vyšší ako priemer v rovnakom období za posledných približne 15 rokov. Podľa Európskeho systému informácií o lesných požiaroch bol rovnako rok 2022 rekordný na požiare, na základe satelitných snímkov z družice.

Napriek tomu že na každej destinácii stretneš veľa turistov, domáci hovoria, že od požiaru klesla návštevnosť až o 70% ihneď po požiari a veľmi pomaly sa turisti vracajú naspäť do týchto lokalít. Môžem potvrdiť, že napriek tomuto faktu sme neboli nikde sami, Hřensko nie je jedna z lokalít, kde nájdeš pretlak turistov.

Vyhliadka Belvedér

Jedná sa o najstaršiu vyhliadku v Českom Švajčiarsku. Bola vybudovaná kniežaťom Františkom Karlom Clary-Aldringom v roku 1711. Poskytovala miesto pre kultúrne podujatia, ako boli rôzne divadlá alebo koncerty do doby, než vyhorel zámok v Bynovci v roku 1791 a miestna šľachta prestala mať o toto miesto záujem.

A práve preto sa vyhliadka otvorila pre turistov a máš ju dnes možnosť vidieť aj ty a ocitnúť sa vo výške približne 130 m s vyhliadkou na labské údolie. K vyhliadke sa dá prejsť od parkoviska cez les alebo cez hotel, ktorý bol pôvodne postavený ako reštaurácia v roku 1889 a v roku 1990 sprivatizovaný a rozšírený.

Ďalej za vyhliadku vedie krátky chodníček, ktorý zrejme slúži skôr horolezcom keďže je po ňom oficiálne zakázané chodiť. K vyhliadke sa dá dostať turisticky červenou alebo zelenou značkou. Autom zastavíte 5 min pred vyhliadkou, ale ak nie ste hosť miestneho hotela, určite nevchádzajte do vnútra do areálu (v podstate je táto informácia nepodstatná, keďže na mieste prvé čo uvidíš namiesto prírody a uvítania bude 350 tabuliek na plote, ktoré ťa patrične informujú o tom, kde je súkromný pozemok a kde je zákaz parkovania).

Bývalá plynáreň

Po vyhliadke Belvedér sme zišli autom asi 10 min do Hřenska. Bývalá plynáreň je schovaná mimo hlavnej cesty a vedie k nej zapadlá ulička. Po zaparkovaní na najbližšom parkovisku pri plynárni sa ťa už miestny chytia a ochotne ti všetko vysvetlia vrátane ceny parkovania. Keď sa dozvieš cenu tak môžeš ísť naspäť po svoj dekel na vyhliadku Belvedér…

Všade v okolí sa platí parkovanie a nie je zrovna lacné. 200 CZK na celý deň a 40 CZK 1 hodina. Ak by si nebodaj chcel pri plynári stráviť len hodinku, tak to patrične miestnym treba vysvetliť, keďže väčšina je vietnamského pôvodu. Ale neboj sa, napriek hereckému výkonu dobre rozumejú…

Plynáreň je v zapadlej uličke, ktorú ak trafíte, je parkovisko aj tam, ale je menšie a cez sezónu bude pravdepodobne obsadené. Plynáreň bola totiž v roku 2004 zrekonštruovaná a je možné sa v nej dnes ubytovať.

Plynáreň sa kedysi používala na výrobu acetylénu, ktorý používali miestni na v obytných domoch v Hřensku na svietenie. Postavená bola v roku 1905 v štýle stredovekého hradu, – čo je hlavný dôvod, prečo sa túto nádhernú stavbu oplatí vidieť. Smerom do rokliny hore nad plynárňou vedie zelená turistická značka z ktorej je najlepšie tento objekt odfotiť, avšak doobeda je slnko priamo nad plynárňou, čo robí proti svetlo, takže lepší čas pre dobré fotky je poobede. Spomínaná zelená značka pokračuje na starý cintorín s kaplou.

Pravčická brána

Posledné miesto a najzaujímavejšie, ktoré sa oplatí navštíviť je samozrejme Pravčická brána. Nie je to ani tak vďaka bráne samotnej, ale jedinečnej možnosti vidieť regeneráciu lesa na vlastné oči.

Začínaš na parkovisku (kde auto musíš nechať, pretože ďalej nie je kde parkovať). Ak vychytáš akciovú cenu, parkovné bude iba 8 EUR na celý deň. Žartujem, žiadna akciová cena neexistuje, tetám zaplatíš 8 EUR tak ako tak, ako tringelt k tomu im môžeš nechať úsmev a dostaneš mapku 16 km okruhu, ktorý samozrejme nemusíš absolvovať, ale ak máš celý deň voľno, cesta vedieť cez rôzne vrcholy a vyhliadky.

Zdroj: https://www.region-ceskesvycarsko.cz/turisticke-zajimavosti/pravcicka-brana/

Od parkoviska budeš šliapať necelé 4 km s prevýšením 303 m. Začiatok ideš popri ceste a pomaly sa ti budú otvárať scenérie na ostatky bývalého lesa po obidvoch stranách. Zhruba po 1,5 km sa odpájaš na lesnú cestu smerom k Pravčickej bráne, kde smeruje spolu s tebou ďalších 100 turistov rôznej národnosti.

TIP: Ak by si si tento populárny trek chcel skrátiť bicyklom, sklamem ťa, ale ten môžeš odparkovať ako aj dron pri tomto prístrešku…je to rovnako zakázané.

Cestou hore uvidíš regeneráciu v priamom prenose, pretože na niektorých miestach už rastú prvé stromčeky. Cesta sa kľukatí až ku kamennej stavbe, odkiaľ je výhľad na tvoj cieľ ale keď sa dostaneš hore prichádza tu ešte zlatý klinec na záver.

TIP: Na parkovisku na to síce upozornenie nenájdeš, ale vstup priamo do brány, aby si si urobil peknú fotku ťa bude stáť 95 Kč. Hore sa nachádza turniket a s ďalšou tetou, ktorá ti ochotne predá listok.