Prvá časť cesty štartuje severne od mesta Glasgow, konkrétne v časti Milngavie. Žiadne veľké prevýšenia ani prekvapenia vo forme dotieravého hmyzu. Jedná sa o prvú etapu osemdňovej výpravy cez Škótsku vysočinu. Cesta do mestečka Drymen je pohodovým úvodom West Highland Way.
Z hlavnej stanice sa musíte dostať do časti Milngavie. Vyhľadal som vlakový spoj na tejto stránke ale po príchode na stanicu som zistil, že spoje ktoré sú na stránke nejazdia. Zvyknutý zo Slovenských železníc som sa vybral hľadať riešenie a na to sa mi prihovoril jeden pán, ktorý išiel zhodou okolností mojím smerom. Nutno podotknúť, že bez neho by som sa do Milngavie asi nedostal, pretože bola nedeľa a žiadny priamy spoj tam nejazdil. Ak máte na sebe veľký ruksak, je jasné že ste stratený a potrebujete sa dostať na začiatok WHW. Takže je vysoká pravdepodobnosť, že sa nad vami niekto v okolí zľutuje.
Niečo o Škótoch
Po celú dobu putovania som stretával rôzne národnosti, nielen Škótov. No práve s miestnymi krajanmi som nemal jedinú negatívnu skúsenosť, skôr naopak. Pán ktorý mi pomohol na stanici nebol výnimkou. Či už išlo o orientáciu v meste alebo klasický small talk, ich reálny záujem o Vás je znateľný. V tomto období bol v Bratislave povodňový stav pre vysokú hladinu Dunaja a dokonca aj o tomto boli miestny dobre informovaní a pýtali sa veľa otázok.
Milngavie
Jedná sa o rušnú, malú časť Glasgowa, veľmi príjemnú. Je to posledná väčšia civilizácia v ktorej je možné doplniť zásoby a pitnú vodu. Ideálny plán je vyrážať v ranných hodinách a naraňajkovať sa tu. V každej časti cez ktorú pôjdete, žijú tradíciou West Highland Way. Niekde dokonca stretnete rodinky na výlete, ktoré Vám poprajú veľa šťastia a dajú nejaké odporúčania. Inde sa Vás opýtajú, či je niečo čo potrebujete alebo aké máte zážitky. Milngavie nie je výnimkou a okrem samotných cestovateľov je celkom možné, že tu budú „čumilovia“, ktorí budú sledovať ako vyrážate z tohto bodu. V strede malého námestíčka, sa totiž nachádza symbolický kameň, pri ktorom si môžete spraviť fotku. Od neho sa vydáte cez bránu s veľkým nápisom (nemôžete netrafiť 😅) a tým ste oficiálne začali trek.
12 míľ do Drymen
Prekvapilo ma ako dlho trvá, kým sa vymotáte z mesta. Cesta vedie cez predmestie a mestské parky, takže vy ste síce nastrojený na najhoršie počasie a extrémny outdoor ale stretávate psíčkarov, ktorí vybehli na poobednú prechádzku so svojím miláčikom a za 20 minút si zase sadnú k telke. Takže prvú tretinu cesty tu panuje mierna dysbalancia, ktorá sa vyrovná za jazerom Craigallian Loch.
Za jazerom sa napojíte na hlavnú cestu ale len na chvíľku, potom nasleduje najkrajšia časť s priľahlými kopcami a zelenými lúkami. Sem tam máte pocit ako keby ste sa predierali súkromnými pozemkami, no nemáte ho naposledy. WHW totiž často vedi tesne pri kamenných plotoch a domčekoch. Nasleduje rovina až do mestečka Drymen. Tu ho WHW obchádza po východnej strane ale väčšina cestovateľov sem ide doplniť zásoby alebo sa najesť.
Kde nájdeme vodu?
Voda sa nachádza v strede námestia Milngavie a potom na ňu narazíte v Drymen. Od smädu neumriete ale je to ideálna príležitosť zistiť, akú vysokú máte spotrebu vody. Z Milngavie do Drymen je to 12 míľ (19km), čo Vám s ťažkým ruksakom zaberie minimálne 6 hodín. Určite Vám bude stačiť menej ako 1l ale je nutné si to zmerať presne, pretože budú časti, kde vodné stanice nenájdete. Nasledujúci deň nájdete vodu až v Balmahe, teda ak plánujete prespať na divoko, treba mať zásobu vody na večeru, raňajky, hygienu a aspoň 3 hodiny šlapania.
Na prvý kemp narazíte prakticky okamžite ešte pred Drymen(po ľavej strane asi 2 km od mesta), je to prvá voľba ak sa Vám nechce pokračovať do mesta. V meste sa nachádzajú skôr ubytovania, ktoré treba mať objednané dopredu a za mestom, po východnej strane, sa nachádza miesto pre stan.
Ja som sa rozhodol pre radikálnejšie riešenie, pokračovať až do tmy, pričom som mal tajnú túžbu dopeškovať až ku Conic Hill. Tam bol plán rozložiť tábor. Našťastie sa mi to nepodarilo, pretože ako som zistil na druhý deň ráno, každé miesto bolo obsadené. Tma ma dostihla skôr a tábor som bol nútený rozložiť v poslednom lesíku pred kopcom, kde som sa zároveň chcel skryť pred vetrom. To mi síce vyšlo ale kde nie je vietor, tam sú Midges – to mi nevyšlo. V takomto prípade ste nútení si variť remote večeru. V predsienke stanu sa varia cestoviny a na pár sekúnd vystrčíte paprču, zamiešate cestoviny a zase ju hneď treba schovať. Preto opakujem s výkričníkom, moskytiéra za každú cenu!
Neobyčajná rozhľadňa s výhľadom na našich južných susedov. A že je tam na čo pozerať. Táto vyhliadka bola postavená svojpomocne a má hneď dve poschodia. Výhľad smeruje na dedinku Vinica ale dovidíte ľahko aj do Maďarska. Vyhliadka ale nie je všetko čo tu môžete nájsť. Výlet za touto nádherou je ideálny pre rodiny s deťmi, pretože po ceste sa tu nachádza ihrisko, lavičky preliezky a niekoľko malých rebríkov. Ide v podstate o rekreačný výstup s nadmorskou výškou necelých 400 metrov. Miesto na oheň a malý táborák sa tu tiež nájde, takže ideál na celodenný výlet, spojený s obedom alebo večerou.
Cestou tu nájdete náučné tabule o staromaďarských kmeňoch, ktoré sa tu kedysi usadili. Okrem toho je výsadou dediny aj podľa názvu, pestovanie hrozna. Tým sa Vinica stala známejšou v roku 1354, kedy sa o nej našli prvé záznamy. Významnou súčasťou histórie bol aj parný mlyn, ktorý sa mal nachádzať v neďalekom potoku Egres,
Najlepší prístup k vyhliadke je zo západnej strany, zo zastávky Vinica, kde je dostatok miesta na parkovanie. Na mape nie je oficiálna cesta vyznačená ale z tejto strany uvidíte najskôr informačné tabule a aj smerovacie šípky, ktoré sem zavesili pravdepodobne miestny.
Uprostred Všestonickej nádrže púta pozornosť menší ostrov s výrazným kostolíkom. Obľúbili si ho predovšetkým vtáci ale pozornosti neujde aj okolitým vodákom. Za kostolom sv. Linharta v Mušově sa skrýva prekvapivo pestrá história, kostolík zažil niekoľko generácii ale aj renovácii. Dodnes je vybudovaných niekoľko projektov na jeho obnovu a v budúcnosti by sa z ostrova mohla stať rekreačná zóna.
Kde sa tu zobral?
Rímskokatolícky kostol bol postavený niekedy v 20. alebo 30. rokoch 13. storočia. Prvé zmienky o ňom máme až z roku 1276, kedy plnil funkciu farnosti.
Neskôr z 18. storočia pochádza niekoľko plánov na prestavbu kostola do štýlu baroka. Architekti boli zrejme platený od hodiny a nie od vykonanej práce, pretože jediné čo zažilo prestavbu bola veža nad sakristiou (miestnosť v ktorej sa miništranti pripravujú na omšu). Nakoniec sa podarilo prestavať aj interiér a väčšia prestavba sa odložila na koniec 19. storočia, ale ani tá sa nakoniec neuskutočnila.
V tomto prípade ide o jedinú dochovanú stavbu z bývalej dedinky Mušov, ktorá bola vysťahovaná a cielene zatopená. Dnes na mieste kde stál Mušov, stojí Všestonická vodná nádrž.
Kostolík je dobre staticky zaistený ale nie renovovaný. Celková čiastka na opravu kostola by presiahla 640 000 EUR. Tieto údaje pochádzajú z roku 2012 a inflácia túto čiastku určite neznížila.
Ako došlo k zatopeniu oblasti?
Vodná nádrž vznikla medzi rokmi 1975 – 1988 za éry socialistického zriadenia. Nádrž leží na sútoku troch riek- Dyje, Jihlava a Svratka. Vďaka divokému odlesňovaniu v 17. a 18. storočí a honbe za ornou pôdou. sa časom rieka Dyje začala prudko rozvodňovať a následky boli katastrofálne. Len v roku 1965 ničivá povodeň zastavila život v oblasti približne na 200 dní. K zatopeniu tejto malej dedinky bolo nutné pristúpiť, vzhľadom na husté osídlenie v oblasti a komplikovanosť celého projektu.
Prístupnosť
V roku 2015 prebehla oprava strechy a vzniklo tiež niekoľko plánov, akoby toto miesto mohli navštíviť turisti ako rekreačnú oblasť a stráviť tu niekoľko hodín. Doprava mala byť zabezpečená pramicou, ktorá by premávala niekoľko krát denne, harmonogram by sa upravil podľa sezóny a hladiny alkoholu v krvi keďže ide o vinársku oblasť.
Tento projekt sa zatiaľ nezrealizoval, predovšetkým z dôvodu ochrany vtáctva. Čajky na ostrove vychovávajú mláďatá a preto ostrov nie je bežne prístupný a podlieha vysokej ochrane.
V prípade že vlastníte paddleboard alebo čln, môžete sa tam vypraviť aj na jar alebo v lete. Na ostrov sa vstúpiť nedá, jednak kvôli zákazu ale ani vysoké rákosie vám to nedovolí, ale v okolí je veľa ostrovčekov kde môžete zakotviť a kostolík pozorovať z relatívne blízkej vzdialenosti.
TIP: V prípade, že sa vyberiete na ostrov na jar, odporúčam zvoliť tento vstupdo vodnej nádrže. Po ceste uvidíte kŕdeľ čajok, z čoho budete mať úžasné fotky.
V druhej polovici prázdnin sa na ostrov pravidelne vyberú dobrovoľníci Kyjovskej komunity. Ide o resocializačné centrum, ktoré pomáha drogovo závislým k zmene životného štýlu. Pre klientov Kyjovskej komunity ide skôr o terapiu, takže s povolením úradov pokosia ostrov a vďaka tomu ho môžeme pozorovať z brehu vodnej nádrže.
Národný park Podyjí je najmenším z národných parkov v Českej republike. Bol vyhlásený za národný park v roku 1991. Tento park sa nachádza na juhu Českej republiky pri Znojme. Susedí s národným parkom na rakúskej strane Thayatal. Medzi parkmi sa nachádza mnoho lávok a prechodov, ktorými je možné prechádzať medzi nimi. Park sa rozprestiera pozdĺž rieky Dyje a jeho významnou súčasťou je vinica Šobes. Táto vinica patrí pod správu spoločnosti Znovín Znojmo a víno z nej je možné ochutnať v ich pivniciach.
Táto vinica nie je výnimočná len z historického pohľadu, keďže sa radí medzi najstaršie v Česku ale rovnako tak patrí medzi top 10 viničných tratí v strednej Európe.
Víno môžete ochutnať aj v degustačnom stánku Znovínu, ktorý je hneď pri vinici otvorený počas sezóny. Popri vinici vedie asfaltová cesta, po ktorej ide ako aj turistická, tak aj cyklistická trasa.
Cesta po hrebeni tohto kopca sa kedysi nazývala Rímska cesta. Bola významnou obchodnou cestou, ktorá spájala za dôb rimanov južné čechy a Rakúsko.
Staré legendy hovoria o lesnom duchovi, ktorý prebýva v podzemí. Hovorí sa mu Lesan a v minulosti mu miestne rody museli pravidelne nosiť dary. Na oplátku Lesan chránil ich obydlia pred prírodnými katastrofami, ohňom a vodou.
Ak si tu chcete spraviť rodinný výlet a deti budú neposlušné, môžete ich postrašiť týmto duchom, ktorý neposlušné deti sťahuje pod zem, kde má neobmedzenú zásobu domácich úloh.
Jedným z najnavštevovanejších miest v tomto parku sú Ledové Sluje. Podľa legendy tu bývajú Nymfy Kožešničky, ktorým ich „ledový ráz dal obr Mráz“ a dobrým ľuďom síce neublížia ale na tých zlých si došliapnu (páni nemýľte si to prosím s nymfomankami, s ťažkosťami by ste tu hľadali sporo odeté nymfy s bičíkom v ruke).
Jedným z najnavštevovanejších miest v tomto parku sú Ledové Sluje. Podľa legendy tu bývajú Nymfy Kožešničky, ktorým ich „ledový ráz dal obr Mráz“ a dobrým ľuďom síce neublížia ale na tých zlých si došliapnu (páni nemýľte si to prosím s nymfomankami, s ťažkosťami by ste tu hľadali sporo odeté nymfy s bičíkom v ruke).
Vyhliadka Králův stolec
Túto vyhliadku postavili v roku 1992 nemeckí a českí turisti a následne bola zrenovavaná na pekný altánok, v roku 2013. Táto vyhliadka tu nestojí náhodou. Hovorí sa, že práve na tomto mieste očakával poľský kráľ Ján III. Sobieski, svoje vojsko, ktoré sa vracalo cez rieku Dyje z Viedne v roku 1683 kde vypomáhalo proti Turkom.
Výhľad je z tejto vyhliadky naozaj úchvatný, môžete vidieť až k Znojmu alebo na druhú stranu rieky, kde sa nachádza vyhliadka Sealsfieldův kámen.
Sealsfieldův kámen
Táto vyhliadka sa volá po spisovateľovi Charlesovi Sealsfieldovi, ktorý často navštevoval túto vyhliadku. Rád tu sedával a naberal inšpiráciu alebo len tak meditoval. Občianskym menom sa nazýval Karel Postl (1793-1864) a neskôr emigroval do USA kde žil medzi Indiánmi, čo bolo aj hlavnou témou jeho kníh. Keďže je táto vyhliadka trošku vzdialenejšia ako Králův stolec, nájdete tu aj menej ľudí a väčší kľud. Les je tu najkrajší na jar alebo na jeseň, keď je v lese menej listov, čo poskytuje oveľa viac výhľadov.
Vyhliadka Devět mlýnů
Táto vyhliadka bola postavená s cieľom vychutnať si prekrásny výhľad na vinicu Šobes. Pochádzajú odtiaľto tie najkrajšie fotografie a ideálne je sem prísť 2 hodinky pred západom slnka. Vtedy je svetlo najkrajšie a vinica je ideálne osvetlená. Je možnosť dostať sa sem na bicykli, ale v parku sú isté zákazy, takže si pred tým odporúčam skontrolovať mapu.
Odporúčaná trasa
Okruh v ktorom toho uvidíte najviac sa začína v Znojme pri Muzeu Motorizmu. Po žltej trase po ľavom brehu rieky Dyje, prvých pár kilometrov, sa ide čisto po rovine s krásnymi výhľadmi na vodu. Po tom ako naberiete výšku sa dostanete na Sealsfieldův kámen. Tu sa môžete naobedovať a pokračovať na mlynu Papírna. Odtiaľto je to kúsok na Šobeskú lávku a vinicu Šobes, kde je vynikajúca príležitosť na prestávku pri víne, pretože naspäť je to cez 3 hodiny a alkohol dovtedy vyprchá. Ak by aj nie, dozaista to zistíte pri prvej policajnej kontrole. Odtiaľto sa pokračuje po žltej trase cez zelenú na vyhliadku Králův stolec. Dajú sa tu užiť posledné výhľady na Znojmo a Sealsfieldův kámen.
Kto by mal ešte energiu po tom, ako v Znojme skončí zelená značka, odbočíte k Eliášovej kapli a pod ňou (alebo aj pri nej) sa nachádza vyhliadkové miesto s nádhernými výhľadmi na Podyjí a zapadajúce slnko.
Posledné miesto som objavil, keď som hľadal skratku k autu ale samozrejme tu nastalo predĺženie výletu približne o hodinu.
Lysá hora sa nazýva kráľovná Beskýd, ide o najvyžšie položený vrchol Moravskoslezkých beskýd. Okrem nádherných výhľadov na Beskydské vrcholy, je tu možné nájsť malé mesto s vlastnou infraštruktúrou. Aspoň to tak na vrchole vyzerá, keďže tam môžete nájsť televízny vysielač, meteorologickú stanicu, stanicu horskej služby, Bezručovu chatu, chatu Emilia Zátopka. Vynechal som vyhliadky a informačné tabule, ktorých je tam tiež hojne.
Bezručova chata tu stojí na počesť básnikaPetra Bezruča, ktorému sa tento kraj zapáčil a Lysú horu pravidelne navštevoval. Turisti dokonca organizujú pravidelný výstup pod názvom Výplaz na Lysou,ide o každoročný výplaz s dvojmetrovým jazykom pravidelne v septembri. Štart je síce individuálny ale koniec by mal byť spoločný na Lysej hore. Ak sa ocitnete inde tak sa niečo pokazilo.
Vrchol je rezdelený 4 rázsochami (aby ste nemuseli používať google ako ja – jedná sa o jednotlivé hrebene, ktoré sa odpájajú z hlavného hrebeňa na vrchole a tým kopec rozdeľujú na 4 časti): Lukšinec, Malchor, Zimná Poľana a Veľký Kobylík.
Na vrchole samotnom je výhľad na Beskydy, hneď prvý vrchol Smrk a CHKO kysuce. Pri veľmi dobrých podmienkach je možné vidieť aj západné tatry. Zaujímavosťou je, že po jednom úbočí lysej hory sa pohybuje už niekoľko rokov rys, o ktorom miestny ochranári vedia a z jeho správania, zachyteného na fotopasci, čerpajú veľa informácii o správaní rysov v divočine. Miestny rys.
Legendy hovoria, že na Lysej hore organzovali čarodejnice z celého Slezska svoje sabaty, ktorých sa zúčastnili aj Lucifer s ďalšími čertami. Každého kto na horu zablúdil, utancovali k smrti.
Iné legendy hovoria o skrytom poklade v jaskyni alebo o bájnom čiernom jazere, ktorým je hora naplnená a vyleje sa vo chvíli, keď ľudia dovŕšia svoje hriechy. Tým bude spečatený ich súdny deň. V tejto legende sa hovorí hlavne o ľuďoch, ktorí sa snažia zbohatnúť na daroch prírody. Takže potápačskú výstroj do batohu a hurá na čučoriedky.
Ako sa sem dostať?
Vedie sem celkovo 5 ciest. Začnime od vodnej nádrže Šance. Odtiaľto vedie žltá trasa, na ktorej je možné vidieť nádherné výhľady na vodnú nádrž z okolia Kobylanky. Trasa je vyrovnaná a popri strmších stúpaniach sa tu nájdu aj oddychové rovinky. Na mape je to veľa vodopádov ale nie je vidieť ani jeden a sú to menšie vodopády do 2m.
Modrá trasa z časti Mazák sa napojí neskôr na červenú pri Hornom Mazákovi. Po ceste nie sú výhľady ale uvidíte práve spomínanú skalu Horný Mazák, na ktorej sa aj lezie a zaujme svojim pôsobivým vzhľadom. Cesta je strmšia bez dlhších roviniek.
Červená trasa vedúca zo západnej strany (parkovisko Visalaje) je na stúpanie menej náročná a sem tam sa objaví výhľad medzi stromami. Trasa vedie cez asfaltovú cestu pre autá ale väčšinou ju len križuje. Trasa ideálna na oddych, popri cyklistoch a zásobovacích autách…tu v nižšej koncentrácii smogu nájdete svou nirvánu v prírode.
Modrá trasa zo severozápadnej strany vedie z dedinky Malenovice. Ide o zaujímavú cestu, ktorá vás dovedie na hrebeň., čím to najstrmšie stúpanie zažijete v polovici. Hneď po tomto stúpaní sa vám ukáže mohyla Ivančena, z ktorej je výhľad smerom na Čeladnú. Následne obídete vrchol Malchor a posledné stúpanie na Lysej hore.
Žltá trasa zo severovýchodnej strany štartuje z obce Krásná. Ide o jednu zo strmších trás, ktorá vedie medzi lesnícke cesty pre zvážanie dreva, takže na turistiku po dažďi ideál.
Parkovanie:
Ak pôjdete smerom od vodnej nádrže Šance, parkovanie je zo severnej strany nádrže, kde sa nachádza parkovisko popri ceste.
V prípade červenej značky z východnej strany môžete použiť parkovisko Visalaje. Platí sa tu 70 Kč na deň (pozor v zimnom období je blízko vlek a parkovsiko môže byť preplnené).
Žltá značka z obce Krásná (severovýchod) nemá nikde priame parkovisko, preto by som odporúčal použiť obecný úrad, ktorý bude cez víkend zatvorený. Kapacita je tu cca 10 -12 miest.
Na záver modrá značka vedúca zo severozápadu, priamo z Frýdlantu nad Ostravicí. Parkovísk je tu veľa keďže ide o menšie mesto a preto ich sem odporúčim viac a môžete si vybrať, ktoré je vášmu srdcu najbližšie:
Ak si to žiada nenáročnejší výlet, o 12 min ďalej od Wasserlochklammu sa nachádza rovnako populárna roklina s menej náročným výstupom. Ide o bývalú cestu, kadiaľ sa zvážalo drevo a k rôznym uhoľným baniam a železiarňam. Uplatňovali sa tu rôzne štukové systémy a mlyny z minulého storočia, ktoré sú stále súčasťou expozície. Dokonca sa môžeš pozrieť do dielne, kde je stará pôvodná Benátska píla a je stále funkčná.
A ak by boli deti neposlušné, je ich možné postrašiť v kováčskej dielni, kde sa nachádzajú dobové nástroje, veľké kladivá alebo kovadlina.
Už po druhé tu píšem o driftových systémoch, s ktorými som sa prvý raz stretol už na Šumave. Tu sa využíval vďaka bizardným tvarom rokliny, ktoré rokmi vymyla voda.
Na konci sa nachádzajú rybníky s rôznymi druhmi rýb a hlavnou atrakciou je tu automat, do ktorého ak vložíš dukát o veľkosti 1 euríčka, môžeš rybky nakŕmiť. Za rohom o 20m ďalej, sa nachádza reštaurácia, kde to čo si vykŕmiš si aj spapáš.
Cestou cez túto roklinu nájdeš veľa krásnych pohľadov na jazierka, výpusty a prepady a rovnako sa tu nachádzajú aj lavičky a dokonca miestami aj kryté oddychové miesta v prípade, že by zapršalo.
Dĺžka trasy
Chodník je dlhý 3,5 km a nejde nejak do kopca, skôr po rovine cez roklinu a mosty, čo robí z tejto cesty celkom príjemný rodinný výlet.Po ceste sa nenachádza ani jeden rebrík, ale iba pár schodíkov. Terén je takmer bezbariérový, ale iba takmer, preto je uvedené na oficiálnych stránkach zákaz kočíkov.
Lístky
Ceny sú tu totožné ako v Wasserlochklamm. Dospelý lístok bude za 10 EUR a detský za 4.50 EUR. Tu nám pribúda upindaná kategória – teenageri a to bude za 7 EUR. Senior je zvýhodnený na 9 EUR. A rodinne ťa to vyjde na 24.50. Ak máš so sebou bojovú beštiu (do tejto sekcie spadá aj pudlík) tak ťa to vyjde 1.50 EUR.
Kedy je otvorené?
Od 23 marca do 31 októbra od 9:00, ale cez školské prázdniny si zamestnanci radi privstanú a otvárajú od 8:00.
Parkovanie
Parkoviská sú tu rozdelené na dve, takže ak nenájdeš miesto na prvom. V druhom by to malo byť bez problémov.
Na túto roklinu som si trošku prispal, v noci výdatne pršalo a človeku sa potom nechce vstávať. Na parkovisko som dorazil 8:30 a prví turisti už boli nastúpení pri kase. Napriek tomu, najväčší nával zažilo toto miesto medzi 11-13 hodinou, takže toto je čas, ktorému sa treba vyhnúť. V recenziách na google som našiel, že mi lístok predá veľmi milá tetuša a môžem potvrdiť!
S angličtinou nie je žiadny problém a ešte tu aj kávičku za 2 euríčka dostaneš. Ver mi, že keď máš na výber, chceš radšej rakúsku kávičku ako rakúske pivko. Hovorím to preto, pretože na záver vychádzaš na tom istom mieste, cez reštauráciu (preto je taký nával v obedných hodinách) a ešte som neochutnal dobré rakúske pivko a to do tejto štatistiky rátam aj tie čapované.
Roklina je oveľa strmšia ako tie v Slovenskom raji ale nenájdeš tu ani jeden rebrík. Síce sú miestami schody na nerozoznanie od rebríka, ale na prekvapenie sa u nachádzajú železné sieťky na dreve, ktoré zabezpečujú, že neskončíš ako Penny vo vani bez gumových kačičiek.
Zdroj: Youtube
Miestami je tu tak uzatvorený priestor, že sa ocitneš v rozprávke(prenes sa sem pomocou youtube videa!) za siedmymi dolinami, horami, vodopádmi, ale našťastie bez draka na konci. Príjemnou zmenou je, že na konci je finálny výhľad s krytou chatičkou keby pršalo a k výhľadu vedú celkom exponované schody. Takže ak máš s výškou problém, tu ho má príležitosť prekonať😎
Dĺžka trasy
Je možné to obehnúť dookola, ale cesta naspäť je strmá a žiadne schody sa tam nenachádzajú. Väčšina turistov sa vráti tadiaľ, kadiaľ prišli. Okruh by mal trvať 2-3 hodiny a dĺžka je približne 3 km. Prevýšenie 395 m.n.m. no 390 z toho je v úplnom závere, takže tam čakaj najväčšiu srandu.
Lístky
Ak si osamotený bojovník, vysolíš 10 EUR. Ak máš so sebou bojovú beštiu (psa, mačku alebo imaginárneho kamaráta) bude to 5 EUR navyše. Rodinne založená skupina bude za 27 EUR a malí bojovníci v tréningovom móde budú za 7 EUR.
Ak by si sa tu chcel iba zastaviť a pozrieť sa na rieky, je to možné aj bez kúpy lístka. Most cez rieku je prístupný v otváracích hodinách bez poplatku.
Kedy je otvorené?
Od 31. marca do 31. októbra od 9:00 ale cez školské prázdniny si zamestnanci „radi“ privstanú a otvárajú od 8:00.
Parkovanie
Rovno pri ceste a bez poplatku, po pravej aj po ľavej strane od reštaurácie.
Jeden z najväčších vodných svetov v Európe. Nachádzajú sa tu podmorské tvory všetkých končín oceánu a aj 12 budov, ktoré sú súčasťou inovatívneho projektu The City of Arts and Sciences. Budovy majú pripomínať podmorské ekosystémy a ak nepripomínajú, tak nečakaj, že ti to budem v tomto článku vysvetľovať. Je to umenie a aj keď ho rešpektujeme, chápať to nemusíme.
Letisko
Vo Valencii je letisko veľmi dobre organizované a pod ním sa hneď nachádza zastávka na metro. Tu si stopneš červenú linku číslo 3. Tá ťá odvezie na zastávku Xàtiva (tu môžeš prestúpiť na vlak, ktorý ťa odvezie do Gandie), kde prestúpiš na bus číslo 10 bledozelenkavo-brontofialovej farby. Ak by si sa náhodou v týchto farbičkách nevyznal, tu máš plánik.
Od zastávky Xàtiva môžeš použiť aj bicykel, ale musíš prísť na to ako to funguje, pretože ja som na to neprišiel. Zožralo mi to 8 eur a bicykel mi to neuvoľnilo. Je dosť pravdepodobné, že som niekde v postupe spravil chybu, ale toto je bežné fungovanie verejných financií na Slovensku, takže zvyk z domova nepustí a ako sa vraví, zvyk je železná košeľa.
Lístky
Samozrejme ich môžeš kúpiť na mieste s polhodinovým oneskorením, pretože si ho vystojíš v rade spolu s ostatnými. Ale v zásade môžeš uskutočniť dve možnosti:
Kúpiš lístok cez oficiálnu stránku
Stránka ťa odkloní na aplikáciu Headout (najčastejšie keď kupuješ cez telefón), kde si môžeš kúpiť lístok a mať ho po ruke v PDF. Pri vstupe už len použiješ čiarový kód a hurá k tučniakom!
Pri vstupe už len použiješ čiarový kód a hurá k tučniakom!
Oceanogràfic
Tento areál je tak veľký, že nejaká tá mapa sa ti zíde. Nechceš predsa končiť ako Harry s Ronom, ktorí prišli neskoro na hodinu…
Zdroj: Youtube
Najlepšie začať po arabsky sprava doľava 😉 Pod číslom 7 nájdeš obrovské suchozemské korytnačky a najväčšieho holuba na svete (spomeň si na svoje auto a uži si že je v klietke). Ak prídeš ráno alebo v doobedných hodinách, mala by v tomto čase začínať delfínia show. Toto určite nevynechávaj, lebo je to show so všetkým ako sa patrí a niečo z toho môžeš vidieť aj v mojom novom videu. Tréneri tu jazdia na delfínoch, tancujú s nimi a vedia aj robiť saltá z vody! Delfíny, nie tréneri….
Problém je, že čas a harmonogram sa mení, niekedy aj každý týždeň, podľa návštevnosti, takže si určite pred príchodom čekni rozvrh na internete.
Po tejto show ti vyhladne a hneď pred východom z delfinária nájdeš hotdog za akciovú cenu 6 eur! No nekúp to.
Potom sa vyberieš do arktickej expozície, kde stráviš 2 hodiny, pretože nie je možné od milých Gentoo tučniakov skôr odísť. Radi ti predvedú ako vedia vyskakovať z vody a mávať plutvičkami. Keby si za týmito tučniakmi chcel ísť do prirodzeného prostredia, tak jedine na Antarktídu, kde trávia väčšinu času v roku. Inak sa môžu vyskytovať v zimných obdobiach v Argentíne, Novom Zélande, ale aj pri Falklandských ostrovoch.
Pokračuješ číslom 13 ku krokodílom, ale po ceste nezabudni odbočiť doprava ku žralokom. Ja som to netrafil a preto sa o tejto časti expozície nič nedozvieš. Krokodíly sú celkom lenivé, takže ich nemusíš nutne zahliadnuť.
Podzemie samotné tohto komplexu je prekvapivo veľké. Vedie pod viac ako polovicou areálu a nachádzajú sa tu raje, žraloky (medzi nimi aj ohrozený druh Žralok Zebrovitý), rybka z filmu Hľadá sa Nemo a aj rybka Doryka samozrejme 🙂
Pred východom z areálu stojí hneď budova, v ktorej sa toto podzemie oficiálne začína, ale zároveň sú tu aj suveníry a rôzne pamlsky a dobroty. Určite sa sem choď pozrieť a potom môžu ísť tvoje kroky na juh okolo Xeraco rovno do Gandie. Čo sa nachádza v tejto exotickej oblasti sa dozvieš v novom videu.
Ostrov obklopený Atlantickým oceánom z každej strany. Vďaka jeho klimatickým podmienkam je možné na ňom nájsť neuveriteľnú biodiverzitu. Vyhľadávaná lokalita najmä dovolenkármi, turistami a cyklistami. V priebehu júla a augusta sú parkoviská preplnené ďaleko za hranicami svojej kapacity ale tento ostrov je možné pre svoju špecifickú klímu navštíviť aj v iných mesiacoch, kedy je tu teplo a v reštaurácii máš väčšiu slobodu pohybu ako 0,5 m štvorcového.
Cez Wizzair lacné letenky
Dostal som sa sem cez spoločnosť Wizz Air z Budapešti a naspäť do Viedne. Popravde tento variant moc neodporúčam, keďže s takýmito lacnými letenkami väčšinou štartujú lietadlá svoje motory už od 03:00 alebo 04:00 ráno, a teda je nutné stráviť noc v Budapešti. Nezáležiac na tom, ako je letenka lacná, náklady sa touto nocou zvyšujú.
Medzičasom Wizz Air spustil priame lety na letisko Funchal, ktoré vtedy dostupné neboli, ale aj keby tieto letenky stáli viac ako približne 120 EUR (cena z Budapešti), stále si treba spočítať aj náklady na strávenú noc v Budapešti, keďže tá ma vtedy vyšla na 40 EUR (a niekoľko desiatok tisíc v HUF).
Letisko a požičanie auta
Povestné letisko Madeiry, kde jedny nohavice nezostanú suché. Namiesto výdaju batožiny by tam mali mať stánok s novými nohavicami zdarma.
Trošku preháňam, ja som až také drsné pristátie nemal. Jediné čo bolo cítiť bol bočný vietor, pri ktorom som mal pocit, že sa naše lietadlo presunie z pristávacej dráhy nad more. Po mojom odjazde z ostrova som v priebehu nasledujúcich mesiacov sledoval na sociálnych sieťach rôzne príbehy o pristávaní lietadiel a čo z toho môžem usúdiť je, že ak je nepriazeň počasia naozaj vysoká, piloti radšej nebudú riskovať a odklonia let na iné letisko. Toto letisko pravdepodobne nebude na Madeire, ale pre tento prípad slúži kompenzácia od leteckej spoločnosti.
Toto letisko má zaujímavú stavbu, keďže vyčnieva z ostrova mierne do mora na betónových stĺpoch. Je to spôsobené aj veľkosťou ostrova, pristávacia dráha bola kedysi menšia (1800 m), ale s rastúcim dopytom po turizme sa predlžovala a momentálne má dĺžku 2 781 m. Pilot by mal mať teda dostatok času na pristátie, ale ak by to nezvládol, svoje šťastie skúsite v slanej vode.
Pred letiskom už klasicky nájdete kyvadlovú dopravu od spoločnosti SAM. Pomocou nej sa dostanete buď na ubytovanie alebo k požičovni áut. Ja som zvolil spoločnosť Centauro – nie sú v okolí najlacnejší, ale sú spoľahliví. Ako to u požičovní býva, napriek zajednanému Citroën C4 (prispôsobený veľkostne pre uličky Madeiry) som obdržal trhača asfaltu, Jeep Renegade. Síce umrelo pri jeho naštartovaní 10 tučniakov, pri úzkych uličkách lietali tehly z muriva, ale kopec to vybehlo ako keby neexistovala gravitácia.
Ak zajednáte auto s väčším výkonom, nech to má senzory a bude dobre. Na ostrove je veľa atrakcií, pri ktorých sa dá priamo zaparkovať, no tieto parkoviská sa nachádzajú vo vyššej nadmorskej výške a cesta k nim je naozaj strmá.
Hiking
Hiking na Madeire je veľmi rozšírený a zároveň jednou z hlavných aktivít, prečo ľudia tento ostrov navštevujú. Na hlavnej stránke Madeiry nájdete všetky trasy, ktoré je možné absolvovať (vrátane tzv. Instagramiád – bizarné miesto, kde nájdeš veľmi veľký počet ľudí smejúcich sa do vlastných telefónov). Strávil som mesiace výberom a tie najlepšie ti popíšem nižšie.
PR 6 – Levada das 25 Fontes
Po tom ako som vyzdvihol auto a šoféroval prvých 30 minút bez cieľa, som sa spamätal zo šoku, že som na ostrove sám a v požičanom aute som zastavil na prvej pumpe. Následne som sa rozhodol zamieriť práve sem na tento trek. Parkovisko je v tomto prípade vo výške 1288 m.n.m., čo robí skôr zážitok pre auto z tohto hiku. Cieľom je vodopád s nádhernou lagúnou. Nachádzal som sa tu, keď bolo pod mrakom a miesto malo naozaj čarovnú atmosféru. Po ceste sa môžete kochať rôzne pokrivenými kosodrevinami a Levadami, ktoré sú umiestnené niekedy príhodne v strede cesty.
Levada (toto slovo mi prekladač nejako nepreložil) – ide o malý zavlažovací kanál, ktorý slúžil na prepravu vody z daždivého severu, na južnú časť ostrova. Začali vznikať v 15. storočí a nachádzajú sa celkom často na turistických cestách. Ak teda nájdete niekde nadpis Levada, môžu z tohto hiku byť celkom pekné fotky, keďže chodníček s Levadou má pre fotku typicky peknú scenériu pre Madeiru.
PR 9.1 – Levada do Caldeirão Verde – um caminho para todos
Sem sa vydáš, pretože chceš peknú fotku (samozrejme aj tu platí, že čím skôr vstaneš, tým menej ľudí tam bude ale na Madeiru stačí o 9:00 približne byť na mieste). Nachádza sa tu totiž „Casa das Tradições Madeirenses“. Ide o tradičný dom Madeiríských tradícii, nájdeme v ňom niektoré pôvodné prvky stavby, ako napríklad slamenú strechu. V minulosti používali na ostrove lacné a dostupné materiály, ako bola slama a drevo. Tak sú postavené aj známe historické domčeky v Santane menom Casas de Santana.
V tomto dome nájdeme aj kaviareň a po dobrej káve a fotke sa vydáme na 2 kilometrovú prechádzku lesoparkom, ktorý je aj zaradený do UNESCO, a to z dobrého dôvodu. Nachádzajú sa tu storočné vresy alebo menej známe madeiríske čučoriedky. Rovnako je tu vybudovaná malé jazierko, kde je oficiálna pozorovateľňa vtákov. Nachádza sa tu viac endemických druhov a keď sa tento lesopark ponorí do hmly, stáva sa z neho skutočne magické miesto v akejkoľvek fáze dňa.
PR 9 – Levada do Caldeirão Verde
Po prechádzke lesoparkom sa napojíme na nádhernú Levadu vybudovanú v 18. storočí. Toto bola vďaka miestnej faune jedna z najexotickejších levád aké som na Madeire išiel. Chvíľku človek prechádza zarasteným lesom, za chvíľu sa otvorí výhľad na kopce Madeiry a nachádzate sa na exponovanom mieste v skale. Za chvíľku pre zmenu vchádzate do tunela, kde narazíte na kopec rovnakých turistov, ako ste vy a spoločne postávate pred tunelom. Dôvodom je, že v tuneli nie je zavedená žiadna elektrina a sem tam voda po členky. Všetci ste si hromadne nezobrali žiadnu baterku, pretože nikde nie je napísané, že ju potrebujete (nie telefón je tu nedostačujúca výbava).
TIP: Zober si baterku.
V druhej polovici tejto Levady je 5 vodopádov, jeden krajší ako druhý. Posledný vodopád dlhý 100 metrov s názvom Caldeirão do Inferno je veľké finále tejto Levady. Ľudia sa zvyknú sem tam aj hodiť do jazierka pod ním. Ak máte bielu srsť a v priebehu života ste sa začali identifikovať ako ľadový medveď, môžete to skúsiť.
V polovici tejto Levady sa nachádza tunel (jeden z troch), nad ním sa nachádza ´ˇdaľšia trasa PR 1.1 – Vereda da Ilha, ktorá smeruje na najvyšší vrchol Madeiry – Pico Ruivo. Tento variant je pre ozajstných fajnšmekrov, pretože od tohto bodu je to 4,3 km a 933 metrov prevýšenia.
Pico Ruivo
Najvyšší vrchol Madeiry, ktorý sa nachádza nad oblakmi vo výške 1 862 m.n.m. Tento známy fotogenický vrchol je známy pre jeho výhľady spoza oblakov. Ak cestujete na Madeiru, určite by som tento vrchol neobchádzal. Pre jeho dychberúce výhľady sa oplatí absolvovať tento výstup, ktorý nemusíte štartovať z Vereda da Ilha, ale je tu kratší variant z Achada do Teixeira, kde sa nachádza parkovisko.
Výnimočné na týchto vrcholoch je to, že všade sú vybudované kamenisté chodníky, schody a zábradlia. Tie vás dovedú až k vyhliadkovému miestu. Odporúčaná trasa vedie z Pico Ruivo na vrchol Pico Arieiro, čo je po hrebeni presne 5 km. Pico Ariero je viac preplnené turistami, keďže sa tam nachádza moderná chata, parkovisko a rovnako nádherné výhľady.
Zabaľte si opaľovací krém. Teraz to možno znie logicky, ale ak to pri tom zhone a balení zabudnete, dá sa kúpiť v spomínanej chate, ale za cenu nového auta….
Obidva tieto vrcholy sú impozantné svojou exponovanou výškou a hlavne kamenistými cestičkami a schodmi pomedzi skaly na hrebeni.
PR 18 – Levada do Rei
Toto je najdivokejšia Levada na tomto ostrove, hlavne pre jej prírodu a vodné kaskády na každom rohu. Nie je náročná, hovoríme o celkovej dĺžke 5,3 km po rovine. V tomto prípade platí, že cieľ je cesta a tu to platí pre rozmanitosť zelenej prírody. Okrem mostov a malých tunelov (kde sa zaobídete tento krát bez baterky) vás čaká vodopád pod ktorým je nutné prejsť a nie je možné ho obísť. Skôr by som si tu zabalil pršiplášť alebo nepremokavú bundu ale ak je príliš horúco, nie je na škodu sa schladiť.
Napriek tomu, že schladenie dobre padne, smerom naspäť nepôjdete z rozpáleného slnka, ale z tieňa, kde je celkom chladno a zo schladenia sa stane nepríjemná sprcha, takže tú bundu by som si predsa len zabalil.
Na konci tejto trasy vás čaká vodný kanál Ribeiro Bonito, ktorý je považovaný za jedno z najzaujímavejších miest na kaňoning. Cestou späť môžete navštíviť vodný mlyn pri São Jorge. Tento mlyn má históriu, ktorá siaha 300 rokov do minulosti. Využíva vodu z vodného kanála, ktorý vám po ceste tak strašne zavadzal a najzaujímavejšie je, že tento mlyn je stále v prevádzke.
PR 11 – Vereda dos Balcões
Posledná trasa je veľmi krátka. Hovoríme o 1,5 km dĺžky, po rovine. Jediná nevýhoda tu je, že oficiálne parkoviská sú veľmi malé a končí to tak, že parkujete popri ceste vo veľkej nadmorskej výške. Takže senzory sa tu opäť zídu, aby ste nehádzali sudy v aute dolu kopcom… po ceste jeden tunel a kamienkami vydláždená cesta až k vyhliadke. Znie to nudne? Trošku…a prečo o tom teda hovorím?
Okrem výhľadu na tejto vyhliadke, z ktorého môžete vidieť centrálny hrebeň Pico Ruivo sa tu nachádzajú špeciálne vtáky – Eurasian chaffinch (prekladač prekladá ako Chochlačka). Ide o malé príjemné vtáčiky, ktoré si až moc zvykli, že ich turisti prikrmujú. Pre túto atrakciu sa oplatí prejsť týchto pár stoviek metrov k tejto vyhliadke. Vtáčiky totiž dostanete až na ruku, hlavne keď máte nejaké jedlo. Sú sťahovavé a v hlavnej sezóne sa nemusia na tomto mieste vyskytovať. Ale na jar by ste nemali mať problém ich tam stretnúť.
Machico
Objavitelia ostrova v júli 1419 vystúpili práve na toto miesto, keď sa po prvýkrát vylodili na ostrove. Preto je toto miesto pre madeirančanov symbolickejšie ako iné. Napriek tomu, že tu nenájdete toľko exotiky ako v Seixal alebo v oblasti Santana, je tu nádherné centrum, kde je veľa príjemných miest a menej ľudí, keďže mesto nie je tak populárne ako Funchal.
Hlavný dôvod, prečo o tejto lokalite píšem je, že ide o dopravný uzol Madeiry. S dopravou na Madeire je to trošku horšie, keďže nikde nie je dohľadateľný oficiálny rozpis autobusov. V Machico sa nachádza väčšia autobusová stanica, z ktorej sa viete dopraviť aj do mesta Caniçal ale aj na severnú časť ostrova. Cenovo autobusy nie sú drahé (a sem tam nie sú ani klimatizované) a ide skôr o dobrodružný zážitok na spôsob Mexika, kedy si nie ste istý, čo bude príručnou batožinou ďalšieho cestujúceho.
Ak sa chystáte do Caniçal kvôli PR8 Vereda da Ponta de São Lourenço, neodporúčam sa vydať touto cestou. Na fotkách to vyzerá viac „fun“, ako to reálne je. V praxi idete viac ako 4 km, na rozpálenom slnku, a´každý tieň je obsadený vďaka preplnenej ceste na každom rohu.
Ak by ste sa zdržali v Machico na prestup, odporúčam sa zastaviť v reštaurácii O Secreta, ktorá je chôdzou 10 minút od stanice. Majú tu predovšetkým sendviče, burgre a malé veci, ktoré sú rýchlo a lacno urobené. Za jedlo som tu platil 3.50 EUR, bol to fantastický obed. Ak máte na prestup len 45 minút, je toto ideálne riešenie.
Magický Fanal forest
Toto bol skutočný cieľ celej výpravy, Fanal forest zakrytý hmlou s jeho jedinečnými stromami.
Čím je tento les výnimočný?
Pred stáročiami pokrýval tento typ lesa južnú časť Európy. Dnes ide skôr o výnimočný les, keďže sa nevyskytuje tak často a práve na Madeire sa nachádzajú tieto stromy staršie viac ako 500 rokov!
Oficiálny názov týchto stromov je Obaleň (Ocotea foetens), ide o stálo zelené stromy a kríky, ktoré tvoria rôzne pokrútené vetvy a korene. Vďaka nadmorskej výške majú dobrý prísun vody a vlhkosti aj v podobe oblakov. To je práve dôvod toľkého počtu návštevníkov, tento les je nádherný aj za bežného dňa ale jeho mysterióznosť začína vo chvíli, kedy ho obklopuje hmla.
Ak by ste toto chceli zažiť, je dobré si privstať keď je ešte ráno chladno a oblaky sú nižšie alebo naopak to môžete vyskúšať podvečer, pri západe slnka. Mne sa tieto fotky podarilo vytvoriť práve, keď zapadalo slnko ale išlo o jeden malý obláčik, ktorý sa zrejme stratil po ceste. Šanca je vyššia práve skoro ráno.
Okrem stromov samotných sa tu nachádza verejný gril, jazierko vytvorené zo starého krátera a vyhliadka na kopci, odkiaľ sa vám otvorí nádherný výhľad na oblasť Porto Moniz. Celkovo ide o veľký zážitok, keďže tieto stromy nerastú hoci kde a relax ako taký. Môžete sa tu prechádzať a obdivovať alebo len tak čilovať na tráve.
Severne od jazierka smeruje cesta na hrebeň a stáča sa doprava. Ak zabočíte doľava do lesa po nenápadných cestách (tieto cestičky tu už byť nemusia) a zájdete trošku do lesa, objavíte úplne iný svet, kam nikto nechodí, pretože tam cesta nevedie. Zakázaný vstup tu nie je, stromy tu rastú jeden cez druhý, takže vás kompletne zahalia a nachádzate sa v rozprávke aj za bežného dňa. Navyše je tu v strede dňa kvalitný tieň, keďže na lúke rastú stromy oddelene s veľkými odstupmi.
Ako sa sem dostať?
Môžete použiť buď auto, parkovisko je hneď pri lese. Alebo využijete cestu PR 13 – Vereda do Fanal a dostanete sa sem po vlastných. Toto ale neodporúčam, nie vďaka dĺžke tejto turistiky ale skôr ide o to, že auto odparkujete na kopci a celý čas klesáte tak, že križujete asfaltovú cestu, ktorá mieri priamo do Fanal forest. Najlepšie je skombinovať auto s turistikou – posledné dva kilometre (prvé dva od Fanal forest) cesty PR 13 sú najkrajšie a oplatí sa vybrať opačným smerom tejto trasy. Tak isto sa kúsok ďalej nachádza nádherná Levada – PR 14 – Levada dos Cedros.
Do linkov prikladám vždy oficiálnu stránku „visit Madeira“ a nie je na škodu ju skontrolovať pred odjazdom. Vo Fanal Forest sa 3 dni počas môjho výletu natáčal seriálThe Acolyte. Madeira je totiž vyhľadávaná pre natáčanie filmov práve pre jej prírodu a scenérie a môže sa stať, že do nejakej oblasti nebudete mať prístup.
Ja som sa našťastie do Fanalu dostal aj keď to bolo len tak tak. Nemám nič proti Star Wars, ale veľmi ma potešilo, keď som zistil, pri písaní tohto článku, že táto séria má 4 hviezdičky z 10, keďže ma tam odmietli pustiť 2 dni. O to viac, že prerobený budget na tento seroš bol 180 miliónov dolárov.
Porto Moniz
Posledné miesto kam sa oplatí ísť pozrieť je 25 min od Fanalu. Veľmi pekná exotická destinácia s veľkými skalnými útesmi. V tomto meste sú závislí na rybolove a preto tu o čerstvé morské plody nebude núdza aj keď tie ceny sú skôr turistického charakteru.
Každopádne, Porto Moniz sa oplatí navštíviť pre ich prírodné bazény. Tie boli vytvorené pred miliónmi rokov sopečnými erupciami a prvým oficiálnym návštevníkom bola samozrejme Zdenka Studenková. Pravidlá bazénu boli písané Sanskritom, na hlinených doštičkách…
Ale teraz vážne, sopečné erupcie pod morom vyniesli na povrch vriacu lávu a vytvorili tak prírodné bazény, ktoré sa tam pre instagramových nadšencov zachovali dodnes. Miestni len dotvorili dlažbu na dne a nejaké to murivo. Je tu nejaký poplatok za vstup, na každej stránke je udávaná iná výška. Priznám sa, že si nepamätám aký bol vysoký tento poplatok, viem iba, že to bolo stále v normách slušného správania.
Na Madeire sa toho nachádza ďaleko viac a za týždeň sa samozrejme nestihne každý výhľad, každá levada a ani každá pláž. Ak váhate, určite tento ostrov nebude zlou dovolenkovou destináciou. Osobne pre mňa za posledné 2 roky ide o najkrajšiu a najpriateľskejšiu destináciu pre dovolenku, aj keď v turistickej sezóne by som ju možno vynechal a odložil to na september alebo na jar.
Asi by ste pod pojmom Šumava očakávali juhočeský kraj blízko Českých Budějovíc. A v podstate tomu tak je, ale ja som tento kraj preskúmal z jeho odvrátenej strany, kde sa nachádzajú mimoriadne zaujímavé miesta. Jedno dokonca také, na ktoré nevedie žiadny turistický chodník a je to tajný tip od miestnych, takže pokračuj a zistíš kam sa vydať. V národnom Parku Bavorský les, medzi horskými kopcami, za sedmero horami a sedmero dolami… sa skrývajú tak čarovné miesta, ktoré sa inde len ťažko hľadajú. Jazierka so zvedavými vážkami, kačkami, ktoré sa priblížia na meter od teba, drevené lávky tiahnúce sa cez najzelenší les, miestami pripomínajúci nedotknutú džungľu. Všetky tieto miesta a ako sa k nim dostať nájdeš v tomto článku.
Lindberger Schachten
Pole čučoriedok kam až oko dovidí. Za dobrého počasia uvidíš jasne a zreteľne protiľahlý kopec Hirschberg. Teraz si spätne uvedomujem, že toto výnimočné miesto bude nádherné za každého počasia či bude hmlisto, zeleno alebo bude dominovať jesenné sfarbenie. Stredom tejto čučoriedkovej nirvány vedie cestička, celkom výrazne zarastená (dlhé nohavice aj napriek vysokým teplotám neoľutuješ), ktorá ťa dovedie k turistickým tabuľkám. V hornej časti sa nachádza malá drevená chatička, tá by mala slúžiť turistom, ale nevyzerala byť tomuto účelu otvorená.
TIP: Priznám sa, že nechápem novodobý trend si fotiť turistické tabuľky. Turistov to vidím robiť pravidelne, ale v Nemecku toto naberá úplne iný význam. Nedržíte sa totiž farby, ale šípočky, listu alebo vlka…zrazu sa z turistiky stáva orientačný beh 😉
Hirschbachschwelle
Jedná sa o malé nenápadné jazierko, okolo ktorého turisti musia prejsť ak sa chcú dostať k atrakciám ako Latschensee alebo Kohlschachten. Lenže jazierko má prekvapivo veľmi bohatú a pútavú históriu!
Bolo postavené v roku 1904 Benediktom III ako náhrada vodnej nádrže, ktorá potrebovala rekonštrukciu. Zároveň bolo toto jazierko využívané na zvážanie dreva za pomoci silného toku vody. Ten bol vytvorený tak, že pod jazierkom sa nachádza výpustná konštrukcia, ktorá sa zdvihla a vytvorila silný prúd pre kmene, ktoré sa tak mohli dostať podľa niektorých zmienok až do Regensburgu. Táto sranda sa mohla realizovať maximálne 2x denne, pretože jazierko sa muselo naplniť, aby vznikol tak silný prúd. Tento tzv. Triftkanal, využívali hlavne spoločnosti tretích strán a samozrejme za poplatok.
Dnes tu nájdeš oddychové miesto na tvojej ceste. Oplatí sa tu naozaj zastaviť, keďže územie je bezzásahové a žijú tu všetky možné druhy vtákov, špeciálne modré vážky a sem tam natrafíš aj na vzácny druh tzv. Šprechen turistu, s vyhrnutými podkolienkami, ako pri jazierku tlačí nejaký Bratwurst.
Kohlschachten
Lúka, na ktorej rastú prapodivné stromy. Už len cesta sem je zážitková, keďže vedie cez drevený chodník zložený z fošní položených uprostred divokej prírody. Tento chodník ťa privedie na lesnú pastvinu, ktorá bola jednou z najväčších pastvín pre pasenie dobytka na tomto území. Kohlschachten je veľká lúka, ktorá vznikla odlesnením lesa a rozprestiera sa na 7,5 ha. Hneď o príchode ťa ohromí jej jedinečnosť a pozoruhodné stromy, ktoré len tak neuvidíš. Z toho, čo sa mi podarilo dohľadať, by sa malo jednať predovšetkým o javory a buky, ošlahané vetrom a prírodnými živlami do tvarov, akými by nepohrdlo ani filmové štúdio Star Wars.
Latschensee
Jedno z troch najväčších rašelinových jazierok v Bavorskom lese. Z Kohlschachten vedie okružná trasa zložená z fošní pod názvom Wolf, cez rašelinisko a rašelinové jazierko menom Latschensee. Tieto fošne nahrádzajú chodník z roku 1975, ktorý bol vybudovaný cez toto rašelinište, ale po roku 1997, keď vznikol národný park Bavorský les, bol tento chodník pomocou drevených lávok vynovený pre turistov. Toto jazierko je len odbočka na okruhu dlhom 2.75 km ale za to hlavná atrakcia tohto okruhu, keďže na tejto strane odľahlejšie miesto nenájdeš. Chodník ďalej pokračuje na Hocschachten – ďalšiu lúku, z ktorej je výhľad na hranicu deliacu Česko a Nemecko. O divotvorné stromy tu opäť nie je núdza. Na konci tejto lúky je aj parkovisko pre bicykle, keďže tie sú v okolí veľmi obľúbené. Hneď vedľa vedie cyklotrasa a tento chodník menom Wolf sa odporúča absolvovať ako kombinácia cyklovýletu a prechádzky.
Kiesruck
Kopec vysoký 1265 m.n.m. Sem nevedie žiadna turistická cesta iba nenápadný a neoficiálny chodníček. Prekvapujúce bolo, že v Nemecku podliehajú pravidlám ešte aj takéto neoficiálne odbočky a cestou narazíš na tabuľku, ktorá hovorí, že túto trasu je možné použiť iba v rozmedzí 15.7 – 15.11.
Cesta je zarastená nehľadiac na to, z akej strany pôjdeš, takže krátke nohavice tu sú ako lož – má krátke nohy a ďaleko nezájdeš. Stojí to za tú námahu, keďže veľa ľudí sem nechodí, výhľad je tu unikátny na všetky svetové strany a nikde žiadny chodníček (iba ten jeden neoficiálny). Tam na vrchole, medzi skalami a neprístupnou tundrou, tam zistíš, čo to bolo za ťarchu prsteň niesť k hore osudu. Trošku to tu vyzera, ako pri putovaní spoločenstva horami s neobmedzeným výhľadom.
Prášilské Jazero
Ideálne sa k tomuto jazeru dostať z dedinky Prášily, po ceste to zobrať cez Poledník a prejsť cez hranicu na nemeckú stranu. Je pravda, že Prášilské jazero spoločne s jazerom Laka a rozhľadňou Poledník, sú pre turistov najväčším lákadlom v Šumavských horách. Osobne by som uprednostnil nemeckú stranu z dôvodu, že na českej strane sú rozšírenejšie ihličnany a nie je tu taká divoká príroda, navyše tým, že je prístupnejšia pre turistov, nájdeš tu viac asfaltových ciest, turistických značiek a upravených zariadení.
Prášilské jazero je pôvodom ľadovcové jazero s veľmi pekným okolím, za ktoré by sa nehanbilo ani jedno zo slávnych švajčiarskych jazier podobného typu, známych z videí s prehnaným modrým sfarbením. Keďže sa tu dodržiavajú prísne pravidlá od roku 1984, odkedy je toto jazero sledované v rámci jeho chemického vývoja, je táto časť prírody nedotknutá. V tomto období totiž vrcholila éra kyslých dažďov a jazero prudko zmenilo svoje chemické zloženie k horšiemu (akéhokoľvek chemika by toto zaujímalo bližšie, v galérii nižšie nájdeš rozpisané grafy a presné hodnoty hliníku a sírnatých zlúčenín. Vyblázni sa🙃).
Obec Prášily má čo to za sebou
Parkovisko v obci Prášily, ktoré slúži karavanistom na prečkanie noci a zároveň ako hlavný štartovný bod na turistiku v okolí, je vlastne bývalá tanková strelnica. Už pri príjazde budeš nadávať na žulové kocky, vďaka ktorým bude potrebné skontrolovať tlmiče na aute. Nachádzajú sa tam kvôli tankom, ktoré toto miesto kedysi aktívne využívali a v rámci tréningových cvičení, strieľali na neďaleký vrch Větrný. Tam kedysi stála oblasť Slnečná. Tá ale zanikla po hromadnej deportácii za druhej svetovej vojny, rovnako ako aj ostatné okolité oblasti, po ktorých sú dnes maximálne pomenované turistické rázcestníky. Zaujímavosťou je, že Prášily boli otvorené po páde železnej opony, ale dovtedy ste sa tam dostali len s priepustkou, keďže tam sídlila pohraničná polícia. Pre mladšie ročníky iba zdôrazním, že táto polícia nás chránila pred všetkými strasťami kapitalizmu, ako je sloboda slova, sloboda podnikať a banánom do každej rodiny.
TIP: Na záver upozorňujem, že ako v Nemecku tak aj v Česku, sú cesty prístupné pre ochranu prírody od 15.7 – 15.11. Už som to tu spomenul v tomto článku vyššie a netýka sa to len menej frekventovaných ciest, ale takúto tabuľku s upozornením nájdeš aj na frekventovanej ceste k Prášilskému jazeru. V Nemecku je táto tabuľka na každom rohu a je to z dôvodu ochrany Hlucháňa Hôrneho. Tieto zákazy sa prísne dodržujú a má to aj úspech, keďže počty Hlucháňov na Šumave rastú.
Parkovanie
Do všetkých vyššie uvedených miest sa dostaneš z hraničného priechodu pri Poledníku alebo z malého mestečka Buchenau, kde by sa malo nachádzať neplatené parkovisko. Ja som zvolil dlhšiu cestu z malej obce Prášily, odkiaľ sa začína aj turistika na známy Poledník alebo na Prášilské jazero. Odtiaľto je možné prejsť okolo Poledníku a navštíviť všetky spomenuté miesta.
PS: Ak to niekomu napadlo, nepodarilo sa mi dohľadať podľa čoho vznikol tento názov obce, ale určite to nebolo podľa toho ako sa tu „prášili“ mladé devy. Obec má skôr bohatú históriu vo výrobe skla a papiera 🙂
Fotograf z lesa 