V 19. storočí sa udiala na ostrove Eilean Mor tragédia, ktorá ostáva nevysvetlená už viac ako 120 rokov. Zmiznutie troch strážcov majáku sprevádzajú zvláštnosti a nevysvetliteľné javy.
Zmiznutie sa odohralo na Flannan islands, ktoré sa nachádzajú na západnej strane Škótska. Nie sú veľmi prístupné pre bežných smrteľníkov, no ak by ste sa tam veľmi chceli pozrieť, je možné si prenajať loď aj s kapitánom.
Eilean Mor
V roku 1896 bola začatá výstavba majáku na ostrove Eilean Mor, na najväčšom ostrove z Flannan islands. Výstavba sa natiahla na 4 roky pre nepriaznivé počasie. Maják patril medzi najvzdialenejšie a najexponovanejšie majáky na Škótskom pobreží. Poprvé sa rozsvietil roku 1899. Na majáku boli určení 4 strážcovia, traja z nich udržiavali maják v chode a jeden mal voľno. Každý zo strážcov pracoval 6 týždňov na majáku a 2 týždne mal voľno na pevnine.
Strážcovia
Na majáku v čase zmiznutia boli traja strážcovia:
James Ducat (43 rokov) Thomas Marshall (28 rokov) a Donald McArthur (44 rokov). Ducat bol prvý dôstojník a zároveň najstarší zo strážcov majáku. Mal najviac skúseností, keďže toto povolanie vykonával viac než 20 rokov. Thomas Marshall bol druhý dôstojník, najmladší, slobodný a bezdetný. Donald McArthur bol zocelený námornícky veterán, ktorý prežil najhoršie morské búrky. Bývalý vojak, ktorý zastupoval Williama Rossa, prvého pomocného dôstojníka ,pretože ten bol na predĺženej práceneschopnosti kvôli chorobe.
Čo sa vlastne stalo?
15. decembra o polnoci preplával okolo Eilean Mor parník Archtor, ktorý prichádzal z Filadelfie. Napriek tomu, že to podmienky dovolovali, z lodi nebolo vidieť žiadne svetlo majáku. Hneď ako loď zakotvila v prístave, kapitána Holman nahlásil nefunkčný maják obsluhe prístavu.
Neskôr, 26. Decembra, sa loď Hesperus s kapitánom Harveym, vydáva k majáku ale za účelom výmeny strážcov a dodania zásob. Teda všetko ide podľa bežného a nerátajú s nefunkčným majákom. Je to z toho dôvodu, že správa o jeho poruche sa nedostala k spoločnosti, ktorá mala maják pod správou.
Keď Hesperus priplával k ostrovu, posádku hneď niečo zaujalo. Zvláštnosťou bola chýbajúca vlajka na stožiari. Kapitán teda zatrúbil, aby ohlásil svoj príchod. No na prekvapenie neprišla žiadna odpoveď a tak vystrelil svetlicu. Všade bolo ticho a nikto nereagoval na zvukové a svetelné signalizácie. A tak sa na ostrov vyberie Joseph Moor – 4. strážca ako náhrada za Rossa.
Podarilo sa mu vylodiť na východný breh a po cestičke prišiel až k majáku. Nikde nikoho, nikto mu nešiel ani naproti… Joseph prešiel cez vstupnú bránu a vystúpil po schodoch k majáku. Na chvíľu sa mu zazdalo, že nad majákom zbadal troch veľkých čiernych havranov. To bola tá chvíľa, kedy mu prebehol mráz po chrbte.
Dvere do majáku boli zatvorené ale nie zamknuté a tak opatrne vstúpil do vnútra.
Vo vstupnej hale visel vešiak, na ktorom sa nachádzal jeden plášť. To nebolo v poriadku, pretože tieto plášte boli hrubé a chránili námorníkov pred vetrom a dažďom. Bez neho by v Škótskych končinách bolo šialenstvo vychádzať von. Navyše to bolo proti pravidlám spoločnosti. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že oheň v krbe nehorel už niekoľko dní.
Joseph sa opatrne pozrel do kuchyne. Našiel iba poupratované a šálky, riady, príbory… jediné čo ho prekvapilo, bolo na pol zjedené jedlo na stole.
Joseph sa rozhodol skontrolovať poslednú izbu. V spálni našiel ustlané postele, zrejme tak ako ich ráno jeho traja kolegovia opustili.
Moor bol v tomto momente zaskočený a mierne vystrašený zároveň.Utekal na Hesperus a všetko oznámil kapitánovi. Ten nariadil urýchlene prehľadať ostrov. Moor spolu s druhým dôstojníkom McCormackom sa vrátili k majáku, zatiaľ čo kapitán obrátil loď k prístavu Lewis. Tam sa totiž nachádzala najbližšia telegrafná stanica. Poslal správu spoločnosti Northern Lighthouse Board do Edinburghu v ktorom písal presne tieto slová:
Vo Flannans sa stala strašná nehoda.
Traja Strážcovia, Ducat, Marshall a Mcarthur zmizli z ostrova. Keď sme tam dnes popoludní dorazili, na ostrove nebolo vidieť žiadne známky života.
Vystrelil som svetlicu, ale neprišla žiadna odpoveď, Moorovi sa podarilo dostať na ostrov, išiel hore na stanicu, ale nenašiel tam žiadnych strážcov.
Hodiny boli zastavené a ďalšie znaky naznačovali, že k nehode muselo dôjsť asi pred týždňom.
Chudáci, museli spadnúť cez útes alebo sa utopiť pri pokuse zaistiť žeriav, alebo niečo podobné.
Prichádza noc a my tu nemôžeme dlhšie čakať a zmeniť tak niečo na ich osudoch.
Nechal som Moora, McCormaka, a troch námorníkov na ostrove, aby udržali svetlo, kým neurobíte iné opatrenia.
Nevrátia sa do Obanu, kým sa neozvete. Posielam túto správu aj Muirheadovi pre prípad, že nie ste doma. Dnes večer zostanem v telegrafnom úrade, kým sa nezatvorí, ak by ste mi chceli poslať telegraf.
V tento samý večer sa Moorovi na ostrove podarilo zistiť, že lampa majáku bola vyčistená a pripravená na použitie ale aj napriek tomu nesvietila. Čo bolo tiež zvláštne, všetko vybavenie na ostrove vyzeralo byť pripravené ale nič nebolo použité.
Na druhý deň Moor spoločne s McCormackom začali prehľadávať ostrov. Najpodozrivejšie veci našli na západnom pobreží. V prvom rade, od majáku smerom ku kotvisku schádzali exponované schody po strmom útese. Tie boli teraz značne poškodené. Našli tu rozhádzané laná po celom kotvisku, ktoré by sa mali nachádzať v krabici s kotviacim náradím a samotná krabica sa nenachádzala nikde v okolí. Chýbali tu aj drevené rukoväte žeriavu, ktorý slúžil na vyťahovanie vecí z pobrežia až k majáku. Žeriav síce nevyzeral že by s ním muži nejako manipulovali, no za to najdesivejšie pôsobilo zábradlie na exponovaných schodoch. Bolo ohnuté ako keby sa o neho oprela nejaká ťažká tonová sila. Na západnej strane našli vytrhnutú koľajničku, ktorá slúžila na prepravu materiálu k majáku.
Obočie námorníkom dvihol aj balvan, ktorý stával hore na útese, no teraz teraz ho našli spadnutý ležať pod útesom. Zrejme pri páde rozbil časť cestičky vybudovanej k majáku.
Podozrivé záznamy
29.decembra prišiel na žiadosť spoločnosti Northern Lighthouse Board Robert Muirhead, ktorého spomína kapitán Harvey v telegrame, aby vyšetril celú situáciu. Muirhead totiž všetkých troch mužov naverboval a tak ich poznal ich osobne.
Prvé čo chytil do rúk bol denník. Záznamy v ňom ho mimoriadne zaskočili.
12. Decembra, Thomas Marshall – „silné vetry, aké som nikdy predtým za dvadsať rokov nevidel“
Poznámka pokračovala opisom situácie – Marshall píše o tom ako je James Ducat, „veľmi ticho“ a tretí asistent, William McArthur, „plakal v rohu miestnosti“
13. December – „zúriaca búrka nemá konca, všetci traja muži sa modlia.“
15. December – „Búrka skončila, more je pokojné. Boh je nad všetkým.”
Tento zápis bol obzvlášť znepokojivý… „boh je nad všetkým“? Čo to znamená?
Pri inventúre Muirhead zistil, že plášť ktorý sa nachádzal na vešiaku patril Mcarthurovi. V skutku to vyzeralo, ako keby vybehol von z majáku bez plášťa do mrazivého počasia.
Čo prinútilo strážcov opustiť maják?
Ani po rokoch toto vyšetrovanie nie je úplne uzatvorené a stále visia vo vzduchu otázniky. Ako opisuje spoločnosť Northern Lighthouse Board na svojej stránke, všetky spisy k tomuto prípadu je možné dohľadať v národnom archíve – National research of Scotland. A to vrátane vyšetrovacích spisov.
Vyšetrovanie
Keď vynecháme tie nadprirodzené teórie, podľa tej najpravdepodobnejšej, mohla strážcov vyhnať do nepriaznivého počasia práve krabica s kotviacim náradím. Tá bola totiž uvoľnená a strážcovia sa ju pokúšali zabezpečiť. V tej chvíli prišla pravdepodobne nečakaná vysoká vlna a zmietla dvoch strážcov do mora. To prinútilo Mcarthura ( ktorý nechal plášť v majáku) vybehnúť na rýchlo von, aby práve pomohol svojim kolegom ale tiež ho vlna zmietla do mora. Túto teóriu zahrnul Muirhead do svojej oficiálnej správy pre Northern Lighthouse Board.
Neskôr sa prišlo na to, že pár týždňov pred touto udalosťou, dostali strážcovia pokutu v súvislosti s touto krabicou. Za zlé umiestnenie alebo dokonca stratu niekoľkých vecí. Takže motivácia dostať náradia za silnej búrky pod kontrolu, bola veľká.
Túto teóriu sa rozhodol preveriť Walter Aldebert, strážca majáku medzi rokmi 1953 – 1957. Realizoval výskum na vlastnú päsť. Ten spočíval v tom, že zobral kameru a za nepriaznivého počasia vychádzal z majáku. Natáčal tak vysoké vlny, ktoré dosahovali takú výšku, v ktorej sa maják nachádzal. Zistil, že maják je niekedy mokrý od vĺn až na samom vrchole a zmeral to na 90 metrov nadmorskej výšky.
Raz sa dokonca pri natáčaní stalo, že len tak tak ušiel jednej z týchto vĺn a to sa nachádzal vo výške 60 metrov nad morom. Toto bolo skôr potvrdenie pôvodnej téorie. No Aldebert podľa pozorovania vĺn doplnil podstatný bod, kde mohla strážcov zobrať vlna. Zrejme sa celý incident odohral v bode, kde sa cesta stretáva so schodiskom v 90 stupňovom uhle. Strážcovia videli pravdepodobne, že schodisko je suché a predpokladali tak, že prejsť po ňom je bezpečné. Zrazu prišla vlna, ktorá zmietla jedného alebo obidvoch naraz. To prinútilo Mcarthura vybehnúť narýchlo von bez kabátu ale tiež ho stretlo rovnaké neštastie.
Aj keď sa toto zdá byť dobré vysvetlenie, nie je presne jasné čo sa udialo na majáku v tú noc. Zvláštne záznamy v denníku vrhajú na celú udalosť záhadný tieň a zdá sa, ako keby strážcovia neboli plne pri zmysloch. Rovnako sa nikdy nevyjasnilo, prečo sa zastavili hodiny v majáku. O čom sa zmienil kapitán Harvey v prvej správe pre Northern Lighthouse Board.
Počas niekoľko ďalších desaťročí hovorili nasledujúci strážcovia majáku na Eilean Mor o „zvláštnych hlasoch vo vetre“. Po tom, ako sa v roku 1971 maják plne zautomatizoval, si strážcovia vydýchli. Nebolo ho už potrebné strážiť a odvtedy je tento ostrov sebestačný a opustený.
Detailnešie som sa tejto záhade venoval vo videu, ktoré nájdete na začiatku článku.
Fotograf z lesa 