Asi by ste pod pojmom Šumava očakávali juhočeský kraj blízko Českých Budějovíc. A v podstate tomu tak je, ale ja som tento kraj preskúmal z jeho odvrátenej strany, kde sa nachádzajú mimoriadne zaujímavé miesta. Jedno dokonca také, na ktoré nevedie žiadny turistický chodník a je to tajný tip od miestnych, takže pokračuj a zistíš kam sa vydať.
V národnom Parku Bavorský les, medzi horskými kopcami, za sedmero horami a sedmero dolami… sa skrývajú tak čarovné miesta, ktoré sa inde len ťažko hľadajú. Jazierka so zvedavými vážkami, kačkami, ktoré sa priblížia na meter od teba, drevené lávky tiahnúce sa cez najzelenší les, miestami pripomínajúci nedotknutú džungľu. Všetky tieto miesta a ako sa k nim dostať nájdeš v tomto článku.
Lindberger Schachten
Pole čučoriedok kam až oko dovidí. Za dobrého počasia uvidíš jasne a zreteľne protiľahlý kopec Hirschberg. Teraz si spätne uvedomujem, že toto výnimočné miesto bude nádherné za každého počasia či bude hmlisto, zeleno alebo bude dominovať jesenné sfarbenie. Stredom tejto čučoriedkovej nirvány vedie cestička, celkom výrazne zarastená (dlhé nohavice aj napriek vysokým teplotám neoľutuješ), ktorá ťa dovedie k turistickým tabuľkám. V hornej časti sa nachádza malá drevená chatička, tá by mala slúžiť turistom, ale nevyzerala byť tomuto účelu otvorená.
TIP: Priznám sa, že nechápem novodobý trend si fotiť turistické tabuľky. Turistov to vidím robiť pravidelne, ale v Nemecku toto naberá úplne iný význam. Nedržíte sa totiž farby, ale šípočky, listu alebo vlka…zrazu sa z turistiky stáva orientačný beh 😉
Hirschbachschwelle
Jedná sa o malé nenápadné jazierko, okolo ktorého turisti musia prejsť ak sa chcú dostať k atrakciám ako Latschensee alebo Kohlschachten. Lenže jazierko má prekvapivo veľmi bohatú a pútavú históriu!
Bolo postavené v roku 1904 Benediktom III ako náhrada vodnej nádrže, ktorá potrebovala rekonštrukciu. Zároveň bolo toto jazierko využívané na zvážanie dreva za pomoci silného toku vody. Ten bol vytvorený tak, že pod jazierkom sa nachádza výpustná konštrukcia, ktorá sa zdvihla a vytvorila silný prúd pre kmene, ktoré sa tak mohli dostať podľa niektorých zmienok až do Regensburgu. Táto sranda sa mohla realizovať maximálne 2x denne, pretože jazierko sa muselo naplniť, aby vznikol tak silný prúd. Tento tzv. Triftkanal, využívali hlavne spoločnosti tretích strán a samozrejme za poplatok.
Dnes tu nájdeš oddychové miesto na tvojej ceste. Oplatí sa tu naozaj zastaviť, keďže územie je bezzásahové a žijú tu všetky možné druhy vtákov, špeciálne modré vážky a sem tam natrafíš aj na vzácny druh tzv. Šprechen turistu, s vyhrnutými podkolienkami, ako pri jazierku tlačí nejaký Bratwurst.
Kohlschachten
Lúka, na ktorej rastú prapodivné stromy. Už len cesta sem je zážitková, keďže vedie cez drevený chodník zložený z fošní položených uprostred divokej prírody. Tento chodník ťa privedie na lesnú pastvinu, ktorá bola jednou z najväčších pastvín pre pasenie dobytka na tomto území. Kohlschachten je veľká lúka, ktorá vznikla odlesnením lesa a rozprestiera sa na 7,5 ha. Hneď o príchode ťa ohromí jej jedinečnosť a pozoruhodné stromy, ktoré len tak neuvidíš. Z toho, čo sa mi podarilo dohľadať, by sa malo jednať predovšetkým o javory a buky, ošlahané vetrom a prírodnými živlami do tvarov, akými by nepohrdlo ani filmové štúdio Star Wars.
Latschensee
Jedno z troch najväčších rašelinových jazierok v Bavorskom lese. Z Kohlschachten vedie okružná trasa zložená z fošní pod názvom Wolf, cez rašelinisko a rašelinové jazierko menom Latschensee. Tieto fošne nahrádzajú chodník z roku 1975, ktorý bol vybudovaný cez toto rašelinište, ale po roku 1997, keď vznikol národný park Bavorský les, bol tento chodník pomocou drevených lávok vynovený pre turistov. Toto jazierko je len odbočka na okruhu dlhom 2.75 km ale za to hlavná atrakcia tohto okruhu, keďže na tejto strane odľahlejšie miesto nenájdeš. Chodník ďalej pokračuje na Hocschachten – ďalšiu lúku, z ktorej je výhľad na hranicu deliacu Česko a Nemecko. O divotvorné stromy tu opäť nie je núdza. Na konci tejto lúky je aj parkovisko pre bicykle, keďže tie sú v okolí veľmi obľúbené. Hneď vedľa vedie cyklotrasa a tento chodník menom Wolf sa odporúča absolvovať ako kombinácia cyklovýletu a prechádzky.
Kiesruck
Kopec vysoký 1265 m.n.m. Sem nevedie žiadna turistická cesta iba nenápadný a neoficiálny chodníček. Prekvapujúce bolo, že v Nemecku podliehajú pravidlám ešte aj takéto neoficiálne odbočky a cestou narazíš na tabuľku, ktorá hovorí, že túto trasu je možné použiť iba v rozmedzí 15.7 – 15.11.
Cesta je zarastená nehľadiac na to, z akej strany pôjdeš, takže krátke nohavice tu sú ako lož – má krátke nohy a ďaleko nezájdeš. Stojí to za tú námahu, keďže veľa ľudí sem nechodí, výhľad je tu unikátny na všetky svetové strany a nikde žiadny chodníček (iba ten jeden neoficiálny). Tam na vrchole, medzi skalami a neprístupnou tundrou, tam zistíš, čo to bolo za ťarchu prsteň niesť k hore osudu. Trošku to tu vyzera, ako pri putovaní spoločenstva horami s neobmedzeným výhľadom.
Prášilské Jazero
Ideálne sa k tomuto jazeru dostať z dedinky Prášily, po ceste to zobrať cez Poledník a prejsť cez hranicu na nemeckú stranu. Je pravda, že Prášilské jazero spoločne s jazerom Laka a rozhľadňou Poledník, sú pre turistov najväčším lákadlom v Šumavských horách. Osobne by som uprednostnil nemeckú stranu z dôvodu, že na českej strane sú rozšírenejšie ihličnany a nie je tu taká divoká príroda, navyše tým, že je prístupnejšia pre turistov, nájdeš tu viac asfaltových ciest, turistických značiek a upravených zariadení.
Prášilské jazero je pôvodom ľadovcové jazero s veľmi pekným okolím, za ktoré by sa nehanbilo ani jedno zo slávnych švajčiarskych jazier podobného typu, známych z videí s prehnaným modrým sfarbením. Keďže sa tu dodržiavajú prísne pravidlá od roku 1984, odkedy je toto jazero sledované v rámci jeho chemického vývoja, je táto časť prírody nedotknutá. V tomto období totiž vrcholila éra kyslých dažďov a jazero prudko zmenilo svoje chemické zloženie k horšiemu (akéhokoľvek chemika by toto zaujímalo bližšie, v galérii nižšie nájdeš rozpisané grafy a presné hodnoty hliníku a sírnatých zlúčenín. Vyblázni sa🙃).
Obec Prášily má čo to za sebou
Parkovisko v obci Prášily, ktoré slúži karavanistom na prečkanie noci a zároveň ako hlavný štartovný bod na turistiku v okolí, je vlastne bývalá tanková strelnica. Už pri príjazde budeš nadávať na žulové kocky, vďaka ktorým bude potrebné skontrolovať tlmiče na aute. Nachádzajú sa tam kvôli tankom, ktoré toto miesto kedysi aktívne využívali a v rámci tréningových cvičení, strieľali na neďaleký vrch Větrný. Tam kedysi stála oblasť Slnečná. Tá ale zanikla po hromadnej deportácii za druhej svetovej vojny, rovnako ako aj ostatné okolité oblasti, po ktorých sú dnes maximálne pomenované turistické rázcestníky. Zaujímavosťou je, že Prášily boli otvorené po páde železnej opony, ale dovtedy ste sa tam dostali len s priepustkou, keďže tam sídlila pohraničná polícia. Pre mladšie ročníky iba zdôrazním, že táto polícia nás chránila pred všetkými strasťami kapitalizmu, ako je sloboda slova, sloboda podnikať a banánom do každej rodiny.
TIP: Na záver upozorňujem, že ako v Nemecku tak aj v Česku, sú cesty prístupné pre ochranu prírody od 15.7 – 15.11. Už som to tu spomenul v tomto článku vyššie a netýka sa to len menej frekventovaných ciest, ale takúto tabuľku s upozornením nájdeš aj na frekventovanej ceste k Prášilskému jazeru. V Nemecku je táto tabuľka na každom rohu a je to z dôvodu ochrany Hlucháňa Hôrneho. Tieto zákazy sa prísne dodržujú a má to aj úspech, keďže počty Hlucháňov na Šumave rastú.
Parkovanie
Do všetkých vyššie uvedených miest sa dostaneš z hraničného priechodu pri Poledníku alebo z malého mestečka Buchenau, kde by sa malo nachádzať neplatené parkovisko. Ja som zvolil dlhšiu cestu z malej obce Prášily, odkiaľ sa začína aj turistika na známy Poledník alebo na Prášilské jazero. Odtiaľto je možné prejsť okolo Poledníku a navštíviť všetky spomenuté miesta.
PS: Ak to niekomu napadlo, nepodarilo sa mi dohľadať podľa čoho vznikol tento názov obce, ale určite to nebolo podľa toho ako sa tu „prášili“ mladé devy. Obec má skôr bohatú históriu vo výrobe skla a papiera 🙂
Fotograf z lesa 
One thought on “Potulky Šumavou”