Počas tohto výletu som v celom národnom parku nestretol jediného Slováka. Jasné, pohyboval som sa skôr na poľskej strane, no značnú časť tejto cesty som išiel po Slovensko-poľskej štátnej hranici, kde som počúval iba „češť“ alebo „dzen dobrý“. Poďme to spolu zmeniť, a preto ti teraz ukážem prečo sa treba pozrieť do tejto divočiny bez civilizácie.
Do Polnín sa môžeš vybrať z troch rôznych strán ale my sa dnes zameriame na dva z nich – prístup zo Slovenskej republiky a z Poľskej republiky. Musím poznamenať, že z poľskej strany je šoférovanie o trošku ľahšie, keďže či už idete do Smereku, Wieltliny alebo do Brzegi Górne ide rovná cesta cez nádherné dedinky. Ja som tentokrát zvolil dlhšiu trasu na 2 dni s prespaním na útulni, keďže menšie okruhy sa v Poloninách robia trošku ťažšie a sú náročnejšie.
Prečo je lepší dvojdňový okruh?
Poloniny sa rozdeľujú na viacero území podľa geologického členenia, ale aj v v rámci ochrany prírody. Niektoré časti národného parku sa zaradili do Svetového dedičstva UNESCO. Podrobnejšie členenie a rozdelenie území nájdeš na oficiálnych stránkach národného parku.
Slávne trojmedzie – Kremenec, je najvyšší vrchol Východokarpatskej provincie s výškou 1210 m.n.v. Zároveň na tomto vrchole si najďalej od civilizácie ako v tomto parku môžeš byť, keďže sa jedná o stretnutie troch štátov, ako to už tak býva, územie pri hraniciach je riedkejšie osídlenie ako v okolí väčších miest, nehovoriac o tom, že na tomto mieste sa stretávajú 3 štáty naraz. Dúfam že sme sa pochopili, keďže som sa snažil o korektnejší výklad frázy „na východe nič nie je“.
Z tohto dôvodu, je jednodňová turistika samozrejme možná ale náročnejšia ako inde, keďže musíš prejsť viac vrcholov smerujúcich k hrebeňu, kým sa dostaneš na na bod trojmedzia.
Kde to začalo?
Štartujem z obce Smerek, kde som našiel platené parkovisko s milým pánkom, ktorý nemal problém s tým, že tam auto nechám na dva dni. Väčšina parkovísk má sadzbu 5 EUR/deň. Vstup do národných parkov je spoplatnený, a preto ťa vstup bude stáť 2.15 EUR (ja viem prevratná čiastka…som prekvapený, že sa im za to oplatilo postaviť tú drevenú kadibudku, v ktorej ťa pani skasíruje a ešte aj s úsmevom!).
Začiatok túry ma viedol lesom, cez upravený chodník, zábradlie, schody, proste nóbl prístup.
Pred vrcholom som sa dostal z lesa na lúku, odkiaľ boli prvé výhľady na všetky svetové strany. A tu je tá pointa, celý hrebeň je úplne holý a bez lesa, za pekného počasia mi poskytol dychberúce výhľady! Okrem toho je aj veľká výhoda, že prichádzajúceho medveďa uvidíš oveľa skôr a máš dlhší čas na modlitbu.
Na vrchole Smerek je pár lavičiek a označenie vrcholu, kde si užiješ výhľady a oddýchneš. Veľa turistov ide iba po tento vrchol a vráti sa späť, ale my pokračujeme ďalej. Po celý čas som mal výhľad na hlavný hrebeň Polonín, ktorý bol aj mojím cieľom a keďže bolo oblačnejšie počasie a vlhko, výpary nad lesom dopĺňali nádherné scenérie, ktoré len tak neuvidíš.
Pokračujem cez Przełęcz M.Orłowicza až na Osadzki Wierch. Doteraz som po ceste stretol priemerný počet ľudí, ale na tomto vrchole sa zišiel priemerný počet účastníkov ako na eskalátore v nákupnom centre počas víkendu.
Je to z toho dôvodu, že o 2 km ďalej sa nachádza Chatka Puchatka a pod ňou po žltej značke 2,5 km sa nachádza parkovisko, z ktorého turisti chodia na frekventovanú túru na Osadzki Wierch, odkiaľ sú najkrajšie výhľady. Práve po ceste sanachádza táto chatka chatka. Je to dobrý tip na pol dňovú turistiku a po ceste sa môžeš zastaviť na čapovanom pivku a teplej polievke. Keďže som si chcel urobiť časovú rezervu, tak som zišiel na spomínané parkovisko, kde som si sadol v pohostinstve Bilanówka na pšeničné pivko. A bol to dobrý nápad, keďže ma čakalo ďalších 500m prevýšenia. Na druhom hrebeni sa mi opätovne zjavili ďalšie výhľady a moje kroky smerovali k prvému rozmedziu, a to k Poľsko – ukrajinskej hranici, kde sa nachádza tento nádherný Trianguł. Pôvodne som si myslel, že bude definovať rozdelenie hranice s Ukrajinou, ale nakoniec ide o bývalú geodetickú značku, ktorú tam soudruzi zanechali.
TIP: Ak pôjdeš touto cestou, treba si pri tomto triangli vypnúť mobilné dáta, ak sa tvoj telefón pripojí na prvý Užhorodský vysielač, operátor ti za to načíta kvalitný Užhorodský poplatok.
Značka ma zaviedla priamo kolmo na hranicu, kde som uvidel prvé žlto modré a červeno biele stĺpčeky. Tieto stĺpčeky presne vyznačujú hranicu, ktorú sa neodporúča prekročiť bez pasu.
Akonáhle som sa priblížil k trojrozmedzí, po ceste sa mi priplietol k nohám modrý slimák, áno čítaš správne. Nie, pšeničné pivo nemá také blahodárne účinky, slimák tam skutočne bol.
Keď som ho fotil, hovoril som si, že mi to nikto neuverí, že táto fotka nie je upravená. A div sa svetu nie je… ako som zistil po nahliadnutí do análov internetu, jedná sa o Karpatský endemit – Slizniaka Karpatského! Vzácny druh, ktorý sa vyskytuje v listnatých a vlhkých lesoch. Napriek tomu sfarbeniu som nenašiel žiadne známky o tom, že by mal byť pri dotyku jedovatý, takže ak ho nájdeš na ceste môžeš ho bez problémov preniesť na druhú stranu.
Na záver dňa sa mi podarilo včas dostať na útulňu pod Čierťažou, keďže som nechcel túto útulňu hľadať za tmy, s čelovkou a pomocou navigátora medvedieho typu, tak toto považujem za úspech.
Ráno druhý deň
Dvere útulne otváram pomaly a opatrne, keďže celú noc hneď vedľa šuchotali rôzne živočíchy. Občas niečo papalo halúzky a občas niečo hrabalo do zeme. Vzhľadom na fakt, že som sa nachádzal v raji medveďov je moje nenápadné vykúkanie spoza dverí úplne opodstatnené. Za útulňou sa nič nenachádzalo a ja som si mohol vychutnať o 06:30 ráno prvé ranné slnko na hrebeni. Pred útulňou sa nachádzala veľká lúka, na ktorej som vyhliadal pri raňajkách prvého huňatého návštevníka, keďže toto je ich čas.
Miernou nepríjemnosťou bolo, že som si síce zobral varič s malou bombou, aby som si mohol dopriať rannú kávu. Lenže, ako správny minimalista som si zabudol hrnček, v ktorom by som zohrial vodu. K dispozícii bol nejaký sklenený zaváraninový pohár s alobalom, ale v tomto som úplne nevidel tú správnu cestu… uspokojil som sa teda s vodou a vydal sa na ďalších 22 km hrebeňom.
Zo začiatku bolo po predošlom dni stúpanie o trošku náročnejšie, keďže na hrebeni to, čo si vyšlapeš si hneď aj zbehneš.
Dostal som sa až na Jarabiu skalu, kde je stúpanie od Čierťaža najnáročnejšie. Tesne pred vrcholom sa nachádza vyhliadka, kde som si mohol vydýchnuť a užiť si výhľad na obce Zboj a Nová sedlica.
Z vyhliadky si môžeš vychutnať túto scenériu na slovenskú stranu.
Pokračujem na vrchol Ďurkovec, kde sa cesta prudko stočí a napája sa zelená trasa z obce Runina, ktorú z tohto vrcholu môžeš vidieť. Vždy ma fascinovalo, ako je táto dedina obklopená lesom, vyzerá to totiž ako keby v lese bol kruh a v ňom sa nachádza táto dedina s niekoľkými poliami (nejde samozrejme o geometricky presný kruh a treba trošku fantázie).
Po ceste sa dalo zbehnúť mnohými cestami ako aj na slovenskú stranu, tak aj na poľskú ku Smereku a skrátil by som si tak druhý deň na 15 km. Tým by som sa ale pripravil o najkrajšiu časť hrebeňa – chránené územie menom Pľaša. Vyhlásené za chránené územie bolo v roku 1967 a dnes slúži mnohým účelom, ale pre mňa osobne hlavne výhľadu na všetky svetové strany.
A keďže bol toto posledný vrchol, na ktorom som mal takýto úžasný výhľad, tak som sa rozhodol patrične si to užiť. Občas možno stretneš týpka na vrchole s vyzutými topánkami, ako si suší veci na slnku…do tejto chvíle som to až tak nechápal, ale po 2 dňoch šlapania som to pochopil okamžite a uviedol do praxe.
Na vrchole som stretol pár poliakov, s ktorými som si hneď nerozumel a tak boli v omyle, že im nerozumiem vôbec. Čo vyvrcholilo vtipnou situáciou kedy sa rozprávali medzi sebou a komentovali stretnutie so mnou, čo znelo nejak takto: „že še pán nebojí vandrúvať takto sám….a šak nožík má…“
Nožík som našiel na poslednú chvíľu pri odchode z domu a zavesil ho za opasok pre každý prípad, ale určite nie na sebaobranu, keďže nie som John Wick a toto by dopadlo skôr mojím zranením. Nakoniec sme sa dali do reči, len sa mi nepodarilo zistiť odkiaľ prišli, keďže z toho smeru, kde sa vynorili nebola žiadna turistická trasa.
Druhú polovicu dňa som strávil už prevažne v lese. Moja cesta sa z hrebeňa odpájala pred vrcholom Kruhliak, alebo jeho roztomilejší názov – Okraglik. Nechcel som zachádzať o moc ďalej, ale pri rozdvojke som zistil, že na tento vrchol je to len 8 minút a po 40 km som si povedal, že tých pár metrov hádam prežijem.
Dôvod prečo som išiel dvojdňový trek namiesto jednodňového sa najviac prejavil pri „zostupe“.
Kým cesta začala reálne klesať, zabralo to nejaký čas. Ako som spomenul, Poloniny sú v podstate veľký lesnatý masív, čiže veľa kopcov pohromade bez dediniek na okolo, a tak som ešte veľa krát nabral dodatočné metre a absolvoval po ceste ďalší vrchol. V jednej chvíli, keď som si konečne myslel, že začínam klesať, pozrel som sa do aplikácie, ktorá mi zobrazuje prevýšenie a v tej chvíli som vyzeral ako káčer Donald v animáku, keď mu oči vystrelia z jamiek. Na moje nemilé zistenie ma čakal rovnako vysoký kopec ako Kruhliak a ja som sa nechádzal o 100 m nižšie, na čo som si myslel, že sa jedná o chybu. Ale v mojej aplikácii sa chyba ešte nevyskytla aj keď by som ju vtedy uvítal.
Záverom
Keď som konečne zišiel do Smereku, zamieril som si to do prvého obchodu, Keďže som ráno hrdinsky vylieval prebytočnú vodu, tak prvé potraviny boli pre mňa tie pravé…
V obchode som zbystril pri výlohe s pivkami, ktoré síce neboli miestneho typu, ale skôr určené pre turistov. Našťastie to nebola moja jediná zastávka cestou späť a po tom čo som zbehol po auto, som pokračoval tour de beer do pohostinstva Bilanówka, kde som sa prvý deň zastavil na polievku a pšeničné pivko. Tu som zobral ďaľšie tri pšeničné pivka a otočil svojho tátoša smerom na Slovensko.
Keďže ma čakala dlhá cesta naspäť na ďalší deň, chcel som si ju trošku urýchliť a ešte v tento deň som sa posunul autom približne o 80 km. Cesta naspäť bola rovnako čarovná cez dedinky ako smerom tam ale s tým rozdielom, že zapadalo slnko. Keďže tento úsek cesty z Polonín na hraničný prechod Vyšný Komárnik, má svoje kúzlo vďaka striedajúcim sa poliam, lesom, malebnćh dediniek a drevených kostolíkov.
Fotograf z lesa 
One thought on “Kde nocovať v Poloninách a nestretnúť medveďa?”